Jednoduchá odpoveď by bola ako kedy. Vynaložila som dosť úsilia, aby som sa naučila byť hlavne tu a teraz. Je to pre mňa dosť náročné. Bola som naučená pri každom rozhodovaní, konaní rozmýšľať dosť dopredu. Zvažovať, čo keď a čo ak a veľa krát ma to odradilo, nakoľko som videla samé problémy a obmedzenia. Neboli to zveličené veci ani vymyslené… bola to realita, s ktorou prichádzali problémy a väčšinou som zhodnotila, že moje plány za to nestoja. Keď sa jednalo o spoločné plány alebo plány niekoho iného, tak som to využívala na prípravu, aby sa to podarilo. Myslím, že sa to aj darilo. V súvislosti s mojou závislosťou moje prežívanie prechádzalo do veľkých úzkostí z možnej budúcnosti… Bol to nekonečný kolotoč. Vtedy som už ani nevedela žiť tu a teraz, lebo som nerozumela, že keď vidím svoju možnú budúcnosť a nechcem ju, prečo sa mi nedarí v tu a teraz niečo urobiť. V tejto dobe, nejakú malú chvíľu, cca 6 mesiacov sa snažím žiť hlavne tu a teraz. Moc neplánujem, aby som nebola sklamaná. A aj keď som pri zvažovaní trochu vpredu, snažím sa nedávať tomu veľkú váhu a vedome si pripomínam, že keď urobím prvý krok, tak potom uvidím. Snažím sa radovať z toho, čo mám reálne, zo vzťahov a ľudí okolo mňa. Snažím sa nerozvíjať obavy typu, čo ak sklamem? zlyhám? čo ak ma niekto opustí? zatratí? Prichádzajú, ale darí sa mi ich spracovať, aby ma nestiahli do úzkosti. Veľkú robotu mi dáva, keď sa obavy dotýkajú detí. Pomáha mi, keď sa porozprávam s manželom, aj keď má niekedy iný názor. Môj život tu a teraz je fajn, je iný, je slobodnejší. 

Share This