Každý jeden prítomný okamih v sebe nesie všetko – minulosť, súčasnosť aj budúcnosť. Začnem minulosťou.  Minulosť je pre mňa zrkadlo, v ktorom sa menila moja tvár. Každým dňom naplneným šťastím či smútkom sa formovala, mierne menila. Je to fotoalbum, v ktorom občas rada zalistujem a niektoré strany radšej preskočím. Jedno však viem. Minulosť ma tvorí.  Minulosť ma v dobrom aj zlom priniesla presne tam kde som.  Neviem, či platí, že tam aj mám byť, to nikto nevie, ale isté je, že ma vyformovala do mojej súčasnej podoby.  S väčšinou vecí z mojej minulosti som sa vysporiadala a beriem ich vyrovnane ako súčasť mňa. Nehodnotím ich, teda okrem niektorých veľmi silných okamihov a fáz, ale to skôr v zmysle poučenia.  Verím, že som sa poučila a mám dojem, že práve tie najväčšie chyby ma naučili najviac.  Tú horšiu minulosť, ktorú neviem ovplyvniť vlastných správaním či vývojom sa snažím postupne spracovať, niektorú vypúšťam. Vedome, poviem jej ďakujem, ale už ťa nechcem v mojom súčasnom živote, choď si svojou vlastnou cestou, už nie si súčasť mňa.  Nie je to popieranie, je to súčasnosť. V momentálnom tu a teraz svoje miesto už niečo nemá.  No a napokon, sú tu pekné chvíle z minulosti, za ktoré som vďačná a čerpám z nich. Horšie sú tie ktoré ešte bolia lebo sa pominuli. Ale tým dávam čas a snažím sa na ne príliš nemyslieť. Pokiaľ ide o budúcnosť, chcela by som mať nejakú istotu, že všetko bude fajn, že sa mi naplnia určité túžby a predstavy.  Tú istotu však nikdy nebudem mať. Nikto ju nebude mať.  Máme iba vieru a nádej.  Im verím a verím tomu, že čo človek vysiela, to dostáva späť.  Ak by som nemala vieru a nádej, asi by nič nemalo zmysel. Tu a teraz je relevantné aj preto, že má budúcnosť, pokračovanie, že sa všetko vyvíja.  V ideálnom duchovnom svete by som myslela len na to tu a teraz a úplne sa uvoľnila od očakávaní, ale nie som mních v Tibete, ktorý žije len pre modlitbu a meditáciu.  Ja žijem v spoločenstve ľudí a na mne, mojom okolí mi záleží. Na druhej strane, rada by som dosiahla pocit, že na niečom nelpím.  To je iné a to už dáva zmysel.  Nie je dobré sa príliš spoliehať na to, že ak sa stane to a ono, budem naplnená a šťastná.  Ak príde ten a onen, nájdem lásku. Nie.  V tomto sa snažím robiť nasledovné: robiť, čo viem tu a teraz dobre a úprimne, nie vždy najlepšie, ale tak, aby som bola spokojná sama so sebou. No zároveň si uvedomovať, že to je to jediné, čo tvorím. To čo z toho napokon bude, ako všetko dopadne, ktovie.  To je to semienko okamihu, ktoré môže vyrásť alebo nie. Ja ho môže pekne zasadiť, tu a teraz, pekne sa o neho starať, a potom sa uvidí. Viac neviem urobiť, nevyrastie hneď a ani mi to nebude garantovať. Ale môže sa oň s láskou starať. Áno, sú veci, na ktorých mi veľmi záleží. A verím, že sa naplnia, lebo som do nich vložila úprimnú energiu a lásku.  No myslím aj na to, že nie je dobré sa na ne „prilepiť“, lpieť na nich. Lebo to by ma mohlo len položiť a trvať na nejakej mojej predstave je asi trochu naivné, keďže nie som stredom vesmíru. Takže, myslím, že žijem tu a teraz do určitej miery. Akoby som chcela objať minulosť, prítomnosť aj budúcnosť a spojiť ich v sebe, akoby som chcela, aby ten okamih zážitku, precítenia a nádeje sa spojil v jedno. A myslím, že tak nejak to aj funguje, tu a teraz je minulosť, budúcnosť a súčasnosť v jednom. A tomuto celku treba dôverovať. Ja sa ho ešte občas bojím, ale to je ok, lebo ‚ úplný kľud môžu mať len dokonalí ľudia, asi a to sa vlastne nikoho netýka.

 

Share This