Po liečbe som išla svojmu doktorovi na kontrolu. Povedal mi, „tak skvele sa držíte, taká veľká zmena, mohla by ste si kúpiť kabelku“. A ja že prečo kabelku. A on že „ženy sa spravidla oceňujú kabelkou, kúpia si kabelku, keď si chcú urobiť radosť“. Ja som mu na to odpovedala, „aha, no mne teraz stačí ísť do lesa.“ A stále sa to nezmenilo. Pred liečbou som žila (a do určitej miery sa stále pohybujem v prostredí), ktoré bolo materiálne veľmi silno založené. Dôležité boli čísla, veľkosti transakcií, počet klientov a keď som išla na pracovné stretnutia, stretávala som kolegyne zo zahraničia odeté v drahých značkách s výstavnými kabelkami zavesenými na lakti. Chodila som na služobné cesty do drahých hotelov, jedla v najlepších reštauráciách v Európe. Nikdy nezabudnem, ako som raz bola na služobnej ceste v Mexiku. Mala som hotelovú izbu veľkú ako dvojizbový byt, s veľkou terasou, obrovskou posteľou, pracovným kútom a jacuzzi v strede izby. A napriek tomuto všetkému som bola nešťastná, strašne. V tom Mexiku, raz po prednáške som kráčala uslzená po chodbe, dúfajúc, že ma nikto neuvidí, plakala som ani neviem prečo, asi z toho strašného dlhodobého smútku alebo vyčerpania. A potom som otvorila dvere na mojej izbe, pozrela som sa na ňu a hovorila si, veď by si mala byť šťastná. Nebola som. Zvalila som sa na posteľ a plakala… A potom neskôr prišla liečba, malinká izba so zeleným linoleom vo farbe lekárskych plášťov a ja som tam začala byť šťastná. Veľmi to zatriaslo hodnotami sveta, v ktorom som sa pohybovala, aspoň pre mňa. Teda, aby som bola úprimná, materiálne veci sú dôležité. V lete som si kúpila peknú peňaženku, lebo som si chcela urobiť radosť. Mám rada pekné ubytovanie a keď idem na Liptov bývam v peknom hoteli s bazénom. Nemusím riešiť, v ktorých potravinách si nakúpim. Viem, že určitý štandard mám rada a potrebujem ho. No odkedy som prišla z liečby, moje auto sa mi zdá byť pridobré a môj byt priveľký… Nakupujem si oblečenie v Zare a nie vo Viedni alebo Paríži. A je mi dobre. V poslednej dobe som skôr v ďakovacom než odmeňovacom móde. Som nesmierne šťastná za tento rok. Hovorím si to každý deň a ďakujem za to. Ďakujem za to, že som čistá, ďakujem za to, že sa mám tak dobre, ako roky rokúce nie, ďakujem za to, že sa venujem veciam, ktoré ma napĺňajú, ďakujem za to, že sa vraciam sama k sebe, že opäť objavujem seba, to dieťa v sebe, ktoré bolo plné ideálov o tom, ako zmeniť svet k lepšiemu, ktoré malo rado umenie a chcelo pomáhať. Objavujem v sebe vieru v seba, všímam si, že občas sa už sama seba zastanem. Toto objavenie seba je zázrak, za ktorý som vďačná každý jeden deň. Som vďačná, že som na ceste, ktorá ma posúva, ktorá zo mňa vyplavuje bahno. Som vďačná, že som stretla úžasných ľudí, ktorí mi na tejto mojej ceste pomáhajú, ktorí stoja pri mne, počúvajú ma (áno, myslím najmä na psychológov a skupinu a tiež mojich priateľov, synovca), som vďačná, že stretávam nových ľudí, ktorí zmýšľajú ako ja a tak sa cítim menej divná. Som šťastná, keď idem do lesa a ďakujem za to, že tam môžem byť. Môj súčasný život, to ako sa cítim je tou najväčšou odmenou. Každý boží deň za to ďakujem a modlím sa, nech to tak zostane. Naozaj. A keď si nad rámec tohto všetkého chcem urobiť radosť, kúpim si kvety, zapálim sviečky (vlastne to robím stále) a teším sa z príjemnej atmosféry. Radosť mi robia knihy, ktoré si kúpim, masáž na ktorú chodievam, dobré zdravé jedlo, ktoré si bez výčitiek kúpim, lebo viem, že tento rok som veľa ušetrila na inom alebo koláč, ktorý si teraz bez výčitiek dám. Radosť mi robia výlety do prírody a tými sa rada odmením. No asi najväčšou odmenou pre mňa je, keď môžem to, čo zažívam aj zdieľať. Keď som s niekým, alebo v skupine ľudí, komu o tom môžem povedať, vtedy, akoby moja radosť rástla. Inými slovami, to, čo teraz prežívam a myslím to úprimne a bez pátosu, je obrovská odmena a iné nepotrebujem. Len nech to takto ide ďalej a nech sme zdraví.

Share This