Pred nejakým časom som si urobila svoju prvú „vision board“ – tabuľu, kde som si napísala a dala obrázky vecí, ktoré sú pre mňa dôležité a vzácne, ktoré by som vo svojom živote chcela mať.  Pred pár dňami som si ju upravila.  Tak prirodzene to do mňa vošlo. Nezmenil sa obsah, ale niektoré veci som poprehadzovala, niektoré napísala jasnejšie. Teraz na ňu pozerám a uvedomujem si, áno to, čo tam je zodpovedá tomu, čo potrebujem pre spokojný život. Na vrchole tabule je niečo ako štvoruholník, ktorý tomu „kraľuje“. Sú tam štyri slová spojené čiarami, pretože všetky štyri spolu súvisia – čistota, kniha, centrum a láska. Čistota je pre mňa pojem, hodnota v živote, ktorá je absolútny základ. Spočíva nielen v abstinencii, ale aj pravde, úprimnosti, dobre… Je to taký môj morálny základ, ktorý potrebujem splniť (sama pre seba), aby som sa cítila dobre, aby som si každý deň mohla povedať, ok ako človek si nezlyhala, aby som sa na seba mohla pozrieť v zrkadle. Nemusí byť každý deň skvelý, ale ak som v ňom neubližovala, snažila sa o dobro, ak som neprepadla starým zlým zvykom, ak som úprimná a otvorená, som spokojná.  Tento základ robí môj život hodným. A dokonca, lepším, ako bol kedykoľvek predtým. Kniha a Centrum (ktoré s pár ďalšími ľuďmi zakladám) predstavujú činnosti, ktorým som sa tento rok začala venovať a ktoré pre mňa znamenajú zmysel. Zmysel v mojom živote, zmysel môjho života. Je to tá najúprimnejšia forma môjho aktívneho ja, pretože predstavuje to, čo som vždy túžila robiť – niečo tvorivé, zmysluplné, čo pomôže iným. Nebyť toho, necítila by som zmysel v mojej práci, necítila by som naplnenie.  Nehovorím, že to mení celý svet, ale mení to ten môj a možno aj nejaké blízke okolie a spôsobom, po akom som vždy túžila a to ma napĺňa spokojnosťou. Láska. Láska k sebe, druhým a od druhých. Tej mám zatiaľ menej. Je pre mňa ťažká samotná predstava, že ma niekto môže mať rád. Tak naozaj. Že by bol niekto schopný pre mňa niečo urobiť, zdieľať so mnou môj život, deliť sa o ten svoj.  Toto je jediná vec, ktorá sa po liečbe zásadne zmenila smerom k horšiemu (aj keď z dlhodobého hľadiska to nemusí byť horšie) – očista vzťahov ma zanechala oveľa viac samú.  Je to sranda, ale tušila som to už na liečbe, písala som si to asi v 6. týždni do denníka, že mám pocit, že sa stávam silnejšou a úprimnejšou, ale zároveň, že mám pocit, že budem viac sama, nie tým, že nebudú okolo mňa ľudia, ale tak vnútorne. Je to tak. Nemám pochopenie v mojom okolí, rodina sa snaží, ale je úplne v inej dimenzii myslenia a hodnôt a medzi kamarátmi mám pár blízkych duší, ale tiež majú svoje rodiny… Veľmi túžim po láske, aj takej partnerskej, mať svoju rodinu. Napokon tam mám dve vety: „moja cesta je zelená, dá sa pod vodou aj nad vodou.“ Vychádza z opakujúceho sa sna a pripomína mi, že mám veriť svojej ceste, aj keď som na nej niekedy sama, lebo je krásna a plná objavov.  Zároveň, je to znak toho, že keď si verím, všetko sa dá.  To si musím pripomínať, viera v seba a moju cestu mi dodáva spokojnosť, ale nemám jej vždy dosť. A napokon je tam veta z jedného filmu – „môžeš žiť ich život alebo svoj vlastný“.  Svoj vlastný je podčiarknuté.  Súvisí to s vetou vyššie, ale bolo pre mňa dôležité napísať si to jasne: oni alebo ty? Chceš plniť ich očakávania alebo tie svoje?  Predstava plnenia tých svojich je nádherná.  Myslím, že z časti si ich už plním, na niektoré ešte asi musí dozrieť čas. Chcela by som mať viac odvahy a sily ísť si podľa seba aj v ďalších veciach. Zatiaľ zvládam len niektoré. No pripomína mi to, akú spokojnosť mi prinášajú posledné mesiace, keď si idem tým svojím – a nie ich – životom. Tabuľa je doplnená obrázkami, ktoré tieto myšlienky dopĺňajú. Takže, toto je moja predstava spokojnosti. Dúfam, že sa mi podarí ju naplniť, napĺňať…

Share This