„Vďaka čomu sa prijímam taká aká som?“

Otázka pre mňa najťažšia, téma úvahy veľmi ťažká. Sebaprijatie mi robí najväčší problém. Piaty deň to v sebe prežúvam, aká vlastne som. Teóriu ovládam. Ak sa budem prijímať sama seba takú, aká som, príjmu ma i ostatní. Prijímam sa taká , aká som v polohe hmotnej, telesnej. Už neriešim váhu a nadváhu, pri pohľade do zrkadla som vcelku spokojná. Túto časť otázky som si vyjasnila pri úvahe o plavkách. Neprijímam sa v oblasti vzťahu k sebe, aká som povahovo, ako mi je dávané najavo nesúhlas s mojim konaním, otázkami. Z kresťanského hľadiska cítim rozpor v tom, čo som sa naučila za posledných deväť rokov: „Ako Ty chceš!“ tak sa vyvíjalo moje sebapopieranie. Odovzdanie sa do Božích rúk, nepresadzovanie si svojich želaní, neriešiť, netrápiť sa, ale odovzdať to, čo považujem za problém.. Je pravda, že sa mi odvtedy vyriešilo veľmi veľa ťažkostí v živote. Aj moja choroba najprv musela dospieť do krajnosti, do problému. Veľa som prosila o vyliečenie sa zo závislosti. Vstup do ženskej skupinky Schoenstadského hnutia, ktoré uctieva Matku Božiu, mi skutočne prinieslo zmeny do života spôsobom, že najprv vždy došlo k zhoršeniu, veľkému zhoršeniu, aby následne prišlo vyriešenie takým dobrým spôsobom, aký by som nevymyslela. Opätovne som padala do jesenných ťahov, prosila som, už som sa hanbila prosiť Matku Božiu. Tak aj moja zlomená noha pod vplyvom alkoholu spôsobila moje absolútne sebaodmietnutie, uzavretia, pokoru, aby som vykročila cestou liečenia v skupine, navštevovaním stretnutí AA. Tie som opustila pred vyše polrokom, pretože ich nepovažujem za liečbu, len za neodborný spôsob stretania sa s ľuďmi na rovnakej vlne. Podporný spôsob pre liečených ľudí odborne. Ja však potrebujem odbornú pomoc. Neprijímam sa ani za to, že nedokážem ísť na liečenie, kvôli hanbe za svoju chorobu. Za ňu sa neprijímam, neprijíma ma moje dospelé okolie. Neviem, ako to so mnou majú, odmietavý postoj k tejto téme z nich cítim, moji blízki dospelí nechcú na túto tému hovoriť. Preto mi je ťažko sa samu seba prijímať. Som so sebou spokojná, že abstinujem, no odmietanie manželom, zlostné odpovede, pohľady mi nepridávajú. Vážim si ho, že dokázal prestať s pitím. Spoločné zdieľanie by mi uľahčilo situáciu. Uľahčilo by mi prijať sa. Ani kresťanská otázka nie je pre nich prijateľná, proste idem inou cestou. Pred rokom som sa izolovala, žila som svoj život, svoj svet, prijímala som sa taká, aká som. No teraz sa mi nedarí byť so sebou spokojná, nemôžem byť doma otvorená, chýba mi tu niekto, s kým by som zdieľala svoje pocity. Dospelými som neprijatá, cítim sa pri nich zle. Vďaka mojim vnúčatkám sa prijímam taká, aká som. Cítim sa milovaná, prijímaná, rešpektovaná. S nimi som docenená, otvorená, veselá a v pohode. S deťmi som sa cítila dobre, no blíži sa august, muž je unavený, august býva krízový. Aj Mateja zabilo 9. augusta. Brala som vinu vždy na seba za mužove únavy. V auguste sme mávali tichú domácnosť alebo zvady. Ja som vždy bola doma od začiatku prázdnin, prvé dva júlové týždne. On nie. Nevie to dodnes dopriať si voľno. V horúčavách trpí, no nevie prestať robiť, zariadiť si to v práci. Ja sa potom neviem prijímať, všetky viny beriem na seba. Všetky osopenia sa si pripúšťam, prijímam ich ako svoju chybu. Pripadám si vadná. Neviem sa takáto prijímať. Všetky moje rozhodnutia sú negované. Izolovanie sa je to čo mi pomáha prijať sa takú, aká som, žiť sama so sebou mi vyhovuje. Vďaka izolácii sa prijímam taká, aká som. Pracujem na sebe, to jediné mi príde, že musím, chcem. Chcem byť navždy triezva.