Väčšinu svojho života som prahla po uznaní zvonka. Začalo to už v detstve. Keď som ako pár-ročná išla na promócie môjho krstného otca, nesmierne sa mi páčilo, ako sa na pódiu uklonil a všetci mu tlieskali, túžila som byť na titulke 100+1, závidela som hercom, keď preberali Oscarov, aké uznanie dostali. Keď som mala urobiť rozhodnutie, pýtala som sa toľkých ľudí, že kým som skončila, občas som aj zabudla, aká bola otázka. Potom chvíľu prišlo obdobie, kedy som pustila seba sa – začala písať, hrať divadlo, ale dlho to nevydržalo a bola som späť v snahe zapáčiť sa iným, byť uznávaná a chválená. Zahŕňala som do toho svoju rodinu, svojich nadriadených. A tiež, vyrastala som v prostredí, kde aspoň ja som mala ten dojem, že navonok muselo byť všetko perfektné. Čo bolo vnútri, to je druhá vec, veď do kuchyne a duše nám nevideli… Doteraz je toto pre mňa silná téma. A tam niekde som sa začala strácať. Dokonca som menila tón hlasu podľa toho, s kým som sa rozprávala, vždy sa snažila pôsobiť dokonale. Myslím, že som už ani nevedela kto som a navonok som často nosila masku. Sama sebou som si dovolila byť, keď som odišla, moje cesty do zahraničia… Ale to nestačilo. Stratila som sa. Nabehla som na kolotoč, ktorý si myslím, že napokon ma viedol až k liečbe. Ale potom sa začalo postupne všetko meniť. Začala som si uvedomovať, že to uznanie si musím dať sama. Že ak si ho dám ja, dá mi ho aj okolie. Pretože všetci sme nejaký, všetci máme svoje dobré a slabé stránky, ale snaha o dokonalosť a zapáčenie sa všetkým je podľa mňa skôr cesta do pekla. Poznanie seba dáva slobodu a silu. Napríklad teraz už viem, že vo mne je kreativita a potreba robiť veci, ktoré majú zmysel, chuť pomáhať iným. Kedysi som ich utlačila, na takéto huncútsva v korporátnom svete nebol čas a miesto. Do určitej miery som si to vynahradzovala pri prezentáciách, marketingu, aktivitách okolo umenia,tam sa tá kreativita prejavila. A potom som si to uvedomila – veď ono to bolo vo mne. Keď som teraz za posledné mesiace začala opäť písať a ešte to malo aj odozvu, bol to pre mňa silný moment. Moment návratu k sebe samej, moment vlastného uznania tvorivej bytosti. Rovnako viem, že moja práca mi musí dávať zmysel, že nemusím zachrániť svet, stačí, ak sa budem tešiť z toho, že pár ľuďom pomôžem, či už v práci alebo mimo nej. Dlho som so svojimi ideálmi bola považovaná za divnú, nepraktickú a naivnú, teraz som rada, že to v sebe mám. Taktiež viem, že mám v sebe netrpezlivosť a silného vnútorného kritika a aj to, že sa viem nechať ovplyvniť. Tým ale že to o sebe viem, snažím sa nezabúdať na to, keď sa mi veci dejú, možno si trošku dať od nich odstup. Viem tiež, že som naivná a občas príliš rýchlo uverím. Snažím sa, aby moja naivita pomáhala tej zmysluplnej činnosti a menej škodila mne. No na druhej strane, možno niekedy prehlúpim, ale aj keď sa to stane, viem, že to som ja, že som to nerobila so zlým úmyslom, viem, že som nechcela ublížiť a viem so sebou byť. Nuž, nie som taká pragmatická ani strategická ako iní, ale zas mi to pomáha inde. Bola by som rada, keby som sa akceptovala viac. Keby som stále nemala pocit, že tráva je zelenšia inde, že tie rodiny s deťmi majú tiež blbé dni, že zamilované páry by tiež niekedy najradšej boli samé a slobodné, ako ja, že sa raz prijmem, že som dcéra mojich rodičov a nebude to vo mne vzbudzovať hnev a vzdor, ako tomu stále občas je. Že budem mať odvahu ísť podľa seba, aj keď mi povedia, že nemám. Preto, lebo niečomu verím a byť sebou nie je ubližovanie iným. Je to nástroj priamej komunikácie a to nemôže byť zlé. A že raz prijmem aj moju rodinu.

Share This