Je to zvláštne, ale touto otázkou sa v poslednom čase často zaoberám. Čo sa zmenilo alebo čo sa stalo, že mi nerobí problém chodiť nenalíčená, že idem do mesta a vlasy mám v copíku a nemám ten pocit, že niekoho urážam, nedotýkajú sa ma pohľady ani poznámky, že som iná…no neznamená to, že sú mi všetci ukradnutí, ani to nie je rebelstvo, len sa ma to nedotýka a mne to spôsobuje pocit voľnosti. Asi to znie detinsky, ale ja som vďačná, že to môžem pociťovať. Prežívam ho aj v situácii, keď si dovolím skutočnosť, že keď nestíham alebo nevládzem, tak nebude urobené. Je to vnútorné prežívanie bez výčitiek.  Neviem čo to spôsobilo, nikto mi nikdy nediktoval,  aká mám byť, ani nevyčítal ak som nestíhala. To ja som videla všetkých krajších, múdrejších, šikovnejších a vedela som, že sa musím veľmi snažiť.. Snažím sa aj teraz, snažím sa,  aby ma nechytali úzkosti, snažím sa byť úprimná a snažím sa pozitívne  vidieť budúcnosť. Vďaka čomu sa prijímam taká, aká som ? Asi by som povedala, že na začiatku môjho nového života som bola úplne odhalená, vlastne ako nahá a škaredá. Moji najbližší ma takto videli, videli to najhoršie zo mňa. Aj ja som sa tak videla. Boli veľmi sklamaní a neverili mi, aj teraz sa boja veriť.. A napriek tomu mi ponúkli pomoc. Myslím, že toto mi pomohlo prijať samu seba takú, aká som. Áno, asi sa to muselo stať.

Share This