Múdri ľudia hovoria, že zdrojom zmeny a vnútorného rastu máme byť predovšetkým my sami, v našom vnútre. Aj ja mám dni, kedy by som o tom vedela hovoriť, svojím kľudom a nastavením by som mohla konkurovať Tibeťanom. Vtedy je to fajn.  No nájsť tie zdroje, resp. nezabúdať na ne, keď je človeku nanič, keď sa cíti slabý, keď sa okolo neho deje veľa zmien a ešte nevie kam ho povedú, tak to už je iná šálka kávy. Pamätám si na jeden rozhovor v Záluží, keď som sa práve cítila menej optimisticky naladená a mala strach, že nenájdem svoje zdroje.  Prirovnala som to ku knihe poviedok od jednej francúzskej autorky, volala sa, Chci, aby na mně někdo ňekde čekal a ja som mala dojem, vtedy, že na mňa nikto nečaká. Nešlo ani tak o konkrétnu osobu, ako práve o tie zdroje, o podporu na ceste životných zmien. Mala som pocit, že na jednej strane sa toho v mojom živote priveľa zmenilo (rodina, vzťahy, práca) a zároveň, že neviem odkiaľ čerpať silu v načatom, o čo sa opriem, zostane to len na mne? A vtedy mi naša psychologička povedala: ale máte seba, všetky svoje životné skúsenosti, nielen tie pracovné, aj tie ostatné, máte svoje kamarátky a máte podporu v terapii. Doteraz na tie slová myslím, pretože to sú moje zdroje.

  1. Magická hlbočina. Posledné úvahy začínam na moje pomery sebecky. Začínam sebou. Ani tentokrát to nebude inak. Lebo či sú dni dobré alebo zlé, uvedomujem si, že naozaj najväčším zdrojom mojich životných zmien som ja sama. Veľa dôležitých rozhodnutí na mojej ceste som robila sama, spoliehajúc sa na svoje vnútro, intuíciu, presvedčenie a niekedy prosto preto, lebo sa nebolo s kým radiť.  Stávalo sa mi však (a asi žiaľ ešte stane), že som sa nechala odviať iným smerom podľa očakávaní a predstáv iných, alebo v dojme, že ja by som mala byť niekto iný, alebo na inom mieste. No nebola som to ja a spravidla som sa tam napokon ani necítila dobre a hľadala si opäť cestu k sebe.  Spomeniem to opäť, ale pre mňa rozhodnutie ísť na liečbu bolo v tomto smere naozaj kľúčové a asi sa opäť zopakujem, nielen kvôli abstinencii,  ale poriadku v sebe, hľadania svojich zdrojov a smeru ďalšieho rastu. Otázka odstupu, urobenia si poriadku v duši bola tým najdôležitejším motivátorom k zmene.  Som presvedčená, že len tak sa naozaj dajú veci meniť. Ak by odvykačky boli len o nepití, sme všetci vyliečení za dve minúty („nepi, ok“). Lenže to čo je pre mňa omnoho dôležitejšie, je pochopiť, čo ma uvádzalo do nepohody, prečo som utekala, prečo som zapĺňala prázdnotu nesprávnym spôsobom.  Na to, aby som toto pochopila, musela som ísť do seba, pochopiť sa, odkrývať jednu vrstvu cibuľky po druhej, niekedy aj so slzami, ale tak to s tou cibuľou býva, no väčšinou s úľavou.  Nešlo o to, vybudovať zo mňa nového človeka, išlo o to nájsť seba samú, autentické, úprimné ja. Takže áno, môj hlavný zdroj životnej zmeny a rastu bola cesta do hlbín svojej duše. Magická hlbočina (kto videl film pochopí moje prirovnanie) – je to urobiť ponor s vlastným dychom, bez prístroja a ísť hlboko, veľa vecí v tej hlbokej tme mora ani nevidíte (alebo nechcete vidieť), ale idete ďalej.  No keď sa dotknete toho správneho bodu, prestanete klesať v ponore hlbšie, otočíte sa a idete opäť hore na hladinu a viete že to stálo za to.  Takže ja sa teraz trochu ponáram. Stal sa zo mňa potápač v mojom vnútri. Niežeby som každý deň rozjímala, ale stačí keď sa idem prejsť do prírody, keď cvičím jogu, keď si nájdem chvíľu so sebou, keď ďakujem za každý deň a veci, ktoré mi urobili radosť alebo ma posunuli a vtedy nachádzam tie zdroje. Spájam sa so sebou, počúvam sa, učím sa, kladiem si otázky a odpovedám alebo nechávam život nech mi odpovie. A terapie, skupina sú tiež neoddeliteľnou súčasťou tejto cesty a silným zdrojom.

Aj keď zmena začína najmä odo mňa, rovnako dôležité je pre mňa veriť chodu vecí.  Nastaviť sa, byť úprimná, vyjadriť, čo si želám na svojej ceste, ale nechať aj život nech niektoré veci zariadi.  Jedna kamarátka o mne raz povedala, že keď ma vyhodia cez dvere, nielenže vleziem cez okno, ale ešte aj po rímse sa vyšplhám ak treba. Všetko bolo ako projekt. Daj maximum a dostaneš. Ale to nie je správne pomenovaná rovnica. Začínam viac dôverovať tomu, že ak ja budem v pohode sama so sebou, veci sa budú uberať správnym smerom. Nie, nie je to o rezignácii a nečinnosti, pre mňa je to vlastne celkom nové úsilie… Každý deň poďakujem za veci, za ktoré som vďačná, vyslovím želanie toho, čo by som v živote ďalej chcela, ale mám dôveru aj to, že život mi prinesie to správne čo má.  Napokon, v to veria aj tí Tibeťania spomínaní v úvode.

1.Traja kamaráti. Je ich viac ako traja, ale tri sme si mimoriadne blízke, už od strednej školy.  No všeobecne, moji blízki ľudia, moji kamaráti sú povzbudením a inšpiráciou pre môj vlastný rast. Možno nie sú tí, ktorí prídu s fakľou osvietenia a grálom životnej múdrosti, ale stoja pri mne, fandia mi na mojej ceste a ja fandím im. Ich slová, ich prítomnosť, úprimný záujem a láska sú pre mňa nesmierne dôležité a ak aj kroky na ceste zmeny robím ja, oni sú tými zvodidlami, vedľajším pruhom, lampou, bilboardom, bez nich by to nebolo ono. A úžasné je, že niekedy sa objavia tak nečakane, no v pravom čase. Zrazu sú pri mne s niečím, čo ma poteší, prídu s nápadom, ktorý mi na mojej ceste pomôže, alebo ma len rozosmejú a ja mám pocit, že všetko bude dobre. Preto sú na ceste môjho rastu tak dôležití.

Takže, mojimi zdrojmi zmeny a rastu v živote sú moje cesty k sebe, moji blízki kamaráti a viera. Viera, že bude dobre. Vydala som sa na zmeny, ktoré mi robia radosť a umožňujú môj život vidieť jasnejšie a úprimnejšie. Z toho sa teším a na to myslím, aj keď je mi ťažšie. Keď sa tak nad tým zamýšľam, tými zdrojmi sú vlastne veľmi jednoduché veci a sú tu.  Nemusím za nimi chodiť ďaleko a nestoja ani cent. Stačí len pozrieť sa do hĺbky seba, na oblohu nad sebou a okolo. A tam je všetko.

Share This