Je veľa vecí nad ktorými rozmýšľam, no nezdajú sa mi moc na písanie… Celkom sa teším zo skupiny, sú v nej zaujímaví a milí ľudia. Pri počúvaní príbehov, reakcii, či dosiahnutých úspechov ma znovu prepadáva otázka – prečo to teraz išlo a predtým nie ? Prečo mám teraz iný pocit ako predtým? Naozaj musí prísť až ten hlboký pád, keď je všetko ohrozené? Vlastne skoro stratené?Život, rodina.. Teraz začínam byť na seba opatrne hrdá, ako to zvládam so svojimi myšlienkami, ktoré ma vždy premohli. Veľa krát som počula – musíš sa mať rada – je pravda, že to mi moc nešlo. Ako sa mám mať rada s toľkými nedostatkami, zlyhaniami, nedokonalosťami? Bol to hlboko zakorenený pocit. Rozumom ani presviedčaním mojich blízkych a priateľov som s tým nevedela pohnúť. Je to veľký paradox, lebo môj názor a postoj voči druhým ľuďom je presne opačný. Nepomohlo ani to. Teraz nemôžem povedať, že sa mám rada – akoby som ten pomer neriešila,mám-nemám, ale beriem sa taká, aká som. Akoby som už všetko zlé ukázala, už nemám čo skrývať… Teraz sa snažím budovať – pracovať na sebe, na získaní dôvery. Niekedy ma v tom brzdí únava. Únava tela, nedostatku energie. Zdá sa mi, že mi uteká čas, že nestíham a to mi robí zlú náladu, myšlienky typu – čo ak to znovu nezvládnem? Ako vidieť, mám na čom pracovať…  

Share This