Neviem, či som sa správala najlepšie ako viem v minulosti, alebo teraz. Ale viem, že hoci mi je niekedy z dôvodu mojich uvedomení aj trošku smutno, alebo sa bojím, vo vnútri cítim pokoj a kľud. Akoby sa duša tíško a spokojne usmievala. Monstrík starých myšlienkových pochodov v hlave nepokojne skáče a hovorí, čo si to urobila, veď si s ním píš, tráp sa ešte pár mesiacov a veď sa obviňuj za to, ako si pracovne neschopná zvládnuť debatu k spokojnosti všetkých. Áno, je to boj. Ale mám dojem, že to najlepšie, čo teraz viem urobiť, je stáť si za sebou samou. Aj keď som nedokonalá, aj keď robím chyby, aj keď sa dovolím hnevať viac ako predtým, aj keď mi chýbajú tie „vypisovačky“, postavila som sa za seba. A to je teraz pre mňa to najlepšie, čo viem, resp. čo chcem.
