Priznám sa, že tejto téme som sa chcela vyhnúť, ale nepodarilo sa mi to. Prvé totiž, čo mi prešlo hlavou bolo, ako všetci začnú písať o tom, ako sa starajú o svoju rodinu, manželku a manželov, deti, to sú ich ruže. A čo tu mám napísať ja? A potom, dnes ráno na samo-riadiacej skupine v Záluží, kde práve som, padla otázka, či sa niekedy po liečbe, ale aj tak celkovo v živote necítime sami, či máme pri sebe a okolo nás ľudí, ktorí nám naozaj rozumejú, aj tým, čím sme si prešli, ktorí sa o nás postarajú, nielen na úrovni potrieb, ale tak naozaj.  No a potom mi napadlo, že to zadanie trošku otočím. Ja by som totiž nesmierne chcela, aby sa niekto postaral o mňa. (To je ale sebecké, však…najmä keď viem, že mám okolo seba ľudí, ktorých na mne záleží.) Nedovolila by som si porovnávať sa s ružou, trošku to odosobním a dosadím si do textu nižšie nejaký kvet a malého princa, ako to bolo v zadaní.  Možno takto nejako by to mohlo vyzerať, ak by na našej skupine dnes ráno rozprávali… 

MP: Dobré ráno, kvet, ako sa dnes máš?

K: Dobré ráno, malý princ, ďakujem dobre, svieti slnko a vtedy je mi vždy lepšie.

MP: A niekedy je ti aj horšie? Veď ťa polievam.

K: Ďakujem, to mi veľmi pomáha, bez tvojej vody by som neprežila, bez tvojej pomoci by ma zjedli húsenice, bez teba, by tu nebol občas nejaký motýľ. Za to som ti vďačná. 

MP: Tak potom čo ti chýba?

K: Niekedy sa na tejto mojej planéte cítim trochu sama, chýbajú mi iné kvety, také ako ja.  Také, s ktorými by som sa mohla porozprávať.

MP: Veď sa môžeš rozprávať so mnou.

K: To áno, ale ty si z iného sveta, ty nie si kvet, ty mi nerozumieš tak, ako mi rozumejú iné kvety. 

MP: A čo také vy kvety máte spoločné?

K: Každý kvet je iný, ale predsa máme veľa spoločného. Ľudia majú radosť, keď nás vidia, keď sa môžu potešiť našou vôňou a krásou… 

MP: Veď to robí radosť aj mne, preto za tebou chodím.

K: Áno, ale nevidíš to, aké sme krehké a silné zároveň, ani to, čo prežívame. 

MP: Ako to myslíš? Čo by ste mohli prežívať? Veď si tu pekne rastieš, kvitneš, voniaš a máš čo potrebuješ, nie?

K: Aj kvety majú svoju dušu. Sme krehké stonky, ktoré odolávajú vetru, dažďu, burine, veľa si to prežijeme od semienka až kým vyrastieme.  Navonok sa javíme krásne a silné, no často potrebujeme aj my zdieľať, čo prežívame, pochváliť si lupienky, chrániť sa navzájom, keď sme lomcované silnou búrkou či vetrom. 

MP: Veď ti nosím sklený zvon aj zástenu…

K: Áno, ale  to ma iba viacej oddeľuje, vtedy už ani ten motýľ nemá ku mne ako prísť a cítim sa sama a bojím sa. 

MP: A ako sa chránite vy kvety?

K: Niekedy máme tŕne, aby sa nás len tak niekto nedotkol.

MP: Ale potom sa k vám ťažšie niekto priblíži, môže sa báť.

K: My kvety vieme, že sa nás báť nemusia, to skôr my sa bojíme, čo by sa nám mohlo stať. 

MP: Tak ako sa mám o teba starať?

K: Tak ako doteraz, nosíš mi, čo potrebujem, no mohol by si tu zasadiť aj iné kvety.

MP: Nebudem stíhať sa o vás všetky starať.

K: Neboj sa, keď nás tu bude viac spolu, my si pomôžeme. A budeme ti voňať ešte viac. 

MP: Aha, tak už asi chápem, ste silné aj krehké, ale nechcete byť samé. 

K: Veď aj ty za mnou chodíš, aby si nebol sám, nikto nechce byť sám a nepochopený, tak naozaj vo vnútri. 

MP: Máš pravdu, aj preto chodím za tebou, lebo sa niekedy potrebujem porozprávať, aj keď vy kvety ste akési komplikované.

K: A máš kvety rád, aj keď sú komplikované?

MP: Asi áno.

K: Tak to je dobre, lebo to aké sme nás robí výnimočné. Tak prajem ti pekný deň, malý princ a nabudúce dones so sebou ďalší kvet, čím skôr.

MP: Ďakujem, aj ja tebe. A nebuď netrpezlivá, možno sem priletí semienko z vedľajšej planéty a budeš tu mať kvety skôr, ako si pomyslíš. Veď trpezlivosť ruže prináša, teda kvety…

No a na záver späť k hlavnej otázke: Myslím, že sa o pár ruží v živote starám aj ja. A čím sú pre mňa výnimočné? Už len tým, že sú, že sú aké sú, že sú samé sebou, že nič nehrajú a že sa na nič nehrajú.

Share This