Vyznie to možno ako klišé a tak, ako by to každý čakal, ale mojou ružou je pre mňa moja rodina. Nie vždy a nie často som doteraz na ňu bral ohľad v súvislosti s mojou závislosťou. V časoch, keď bol pre mňa pohárika jeho egoistická štipľavá príchuť, táto ruža kvitla len sporadicky. Teda dá sa povedať že nekvitla vôbec. Bola ukrytá v tieni alkoholu, hier, postrádala akúkoľvek pozornosť a polieval som ju len vtedy, keď som videl, že jej už dochádzajú sily a má problém vôbec prežiť. Aj tá voda, ktorú som ju polieval nemala dostatok živín a bola len akýmsi pokropením, ani nie plnohodnotným polievaním. Teraz s odstupom času si uvedomujem, aké krásne mohlo byť, ak by som sa o ňu s láskou staral a mohol si užívať jej vôňu, farbu, pohľad a pocit, že je zdravá a robí mi radosť. Avšak ona prežila, prežila tieto zlé časy a nezatrpkla na mňa. Práve naopak, keď som sa o ňu začal lepšie starať, ukázala mi že nieje všetkým pekným dňom koniec a že ona to vydržala a je o to všetko silnejšia. Síce vie, že sa len učím záhradníckym prácam okolo ruží, ale aj napriek tomu prežíva toto štúdium somnou. Aj ona má strach, že opäť bude musieť prežívať chvíle bez vody a hnojiva, ale verí, že tak ako každé ráno ju zohrejú slnečné lúče, tak že sa aj každé ráno pri nej pristavím, porozprávam sa s ňou a postarám sa o ňu. Za posledného pol roka vidím, ako jej stonka zosilnela, korene sa prehĺbili a ona sa cíti stabilnejšia aj v silnom vetre a búrkach, ktoré prichádzajú.  Aj pre mňa je teraz tá ruža iná. Snažím sa jej prihovárať a cítiť jej potreby, starať sa o ňu lepšie, ako som to robil doteraz. Táto ruža je pre mňa výnimočnou, lebo dokáže odpúšťať a milovať aj napriek tomu, že som sa o ňu nestaral vždy tak, ako by som mal, a aj napriek tomu sa dokázala po toľkých rokoch sedenia v tieni pozviechať a ukázať mi, že jej farba a vôňa sa nestratili, len som ich necítil….

Share This