Moje rozhodnutia ma naučili, že sa v živote oplatí byť poctivý. Naučili ma aj to, že každá lož má krátke nohy. Ukázali mi, že keď sa chce, tak všetko sa dá, pokiaľ som sa dostatočne snažil. Ale samozrejme aj šťastie v živote zohráva veľkú rolu, pretože naopak, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. V praxi to znamená to, že niekto sa musí snažiť celý život, aby sa mu splnil sen a iný sa snaží len trošku + má šťastie a to čo si želal sa mu hneď aj splní. Dôležité je však to, aby sme si stanovovali CIELE (sny, vízie, hodnoty,…) V tomto som ja vždy mal jasno. Život som si akoby vždy chcel naplánovať. Samozrejme v živote platí: „Človek mieni, Pán Boh mení“, ale aj tak treba mať predstavu, čo vlastne od života chceme, čo od života očakávame. Veď predsa pokiaľ si nič neželám, tak sa mi ani nemá čo splniť. Nie každému však takéto uvažovanie vyhovuje, ale u mňa to tak funguje. V koncoch môjho užívania som prestal mať od života očakávania a práve to ma urobilo nešťastným a nenaplneným. Ono pokiaľ je mi stav opojenia prednejší, ako čokoľvek iné, ba dokonca prednejší ako moje zdravie, časom sa prestanem mať rád. Veď predsa by som si neubližoval, keby mi na sebe záleží. Prešiel som si rôznymi chorobami, ako napríklad (pľúcne chlamýdie, helikobakter, podráždenie pažeráku, skoro aj žalúdočné vredy, roky trvajúce psychosomatické ťažkosti, zápal slepého čreva, pohlavné ochorenia…) nič z toho ma však neodradilo od užívania. A pritom všetky tieto ochorenia boli následkom môjho životného štýlu v znamení hesla „Žijeme len raz“.  Ak mi nezáleží na sebe samom tak, len ťažko mi môže záležať na ostatných. 

Jan Werich povedal: „Celé tajomstvo a snáď jediný recept na šťastie je mať rád ľudí a milovať ich. Kto myslí len na seba, ochudobní iných o seba, ochudobní seba o iných, zakrpatie a zahynie.“

Užívaním návykových látok, podľa mňa, človek akoby osobnostne zakrpatieva. Smutné však je, že práve opak cítime pri užívaní. Vtedy je všetko skvelé. Môj kamarát z dectva mi raz povedal, že problém nastane až keď je človeku zle nielen keď návykovú látku nemá, ale keď je mu už zle aj keď ju má. Na liečení sa často skloňovalo, že na dno musíš najskôr padnúť , aby si sa od neho mohol odraziť. Môj názor je, že je na každom, kam to až nechá celé zájsť, kým si prizná, že má problém. To je ten prvý správny krok a až následne môže prísť to rozhodnutie, že zo sebou chcem niečo zmeniť, že chcem zistiť čo v mojom živote robím zle, že chcem začať veci robiť inak, že som pripravený nielen počúvať, ale aj prijímať rady iných. Proste, že chcem zistiť aké je to byť zdravý a skutočne šťastný. Je mi jasné, že zmena sa neudeje lusknutím prsta, ani že pár mesiacov abstinencie zrazu nezakryjú roky užívania. Som si vedomý, že do konca života budem chorý, pretože závislosť je nevyliečiteľná choroba. Ale na druhej strane to neznamená, že je neliečiteľná. Treba sa obklopiť inými ľuďmi – to pokladám za absolútny základ a zároveň za najväčší kameň úrazu pri recidívach. Preto je dôležité celoživotné doliečovanie v skupinách, kde je človek obklopený tými správnymi ľuďmi, ktorí vedia poradiť, podporiť, pochopiť, posrandovať ba aj pokarhať. Ale aj tak je v živote mnoho nástrah, ktoré ma môžu nečakane zlomiť a ja podľahnem.  Ono je nebezpečné si myslieť, že práve mne sa to nikdy nemôže stať, a že ja nikdy nezrecidivujem. Pre mňa je dôležité, aby som mal vždy záložný plán, aby som to zastavil, hneď keď príde prvé zlyhanie. To je to čo ma moje doterajšie rozhodnutia naučili. V živote príde množstvo pádov, treba sa však naučiť vstať, oprášiť sa a kráčať ďalej so vztýčenou hlavou a určitou dávkou hrdosti, že práve ja som jeden z mála, čo dokázali svojim sebazaprením zmeniť svoj život k lepšiemu.

Share This