Úvaha v chirurgickej čakárni na novú tému so zlomeným prstom na nohe. Žijem teraz a tu. Dýcham teraz a tu. Čo sa ponáhľať. Opäť ma úraz spomalil. Odpoveď tela na rýchly uponáhľaný život naplnený udalosťami. Oddychujem, teraz a tu. Okolo mňa uponáhľaní ľudia, som 23. v poradí. Aspoň si posedím, oddýchnem. Čo by som so zlomeným prstom na nohe robila. Už som s ním vyzdobila dcére svadbu, odtancovala ju, upratala po svadbe, spravila svojej doktorke záhradu, tak už som i ja dôležitá. Oddych. Teraz a tu. Toto by som chcela v živote žiť, tento pokoj, žiť pre túto chvíľu, čo bolo viem, čo bude aj tak neviem. Môžem svoju budúcnosť ovplyvniť svojimi myšlienkami. Nedám si vziať silu, ktorá vo mne horí. Vo mne horí sila môjho vnútorného pokoja, niekde hlboko vo mne je mi dobre samej so sebou. Ja mám moc nad mojim životom. Chránim si niekde vnútri seba to malé bezbranné dieťa, kto by mu mohol ublížiť? Mám dve plecia a dve uši. A aj dve oči a pohrdlivé gestá a pohľady sa do mojich hĺbok nezapíšu. Odpúšťam, je mi ľúto človeka, ktorý sa skláňa k takým praktikám. Vrátim úder? Ak si nevyporiadam problém v tejto chvíli alebo ho budem prežúvať a poltlačím reakciu, keď som terčom hnevlivého útoku a schovám vnútri seba odvetu, prejaví sa ako choroba, úraz. Keď nepoviem, ako sa ma niečo dotklo, povie to moje telo. Do mesiaca. Vidíš, ja nemôžem. To hovorí moje telo chorobou.To je reč tela spôsobená jedinou myšlienkou, nespracovanou, resp. uloženou do seba. Neatakovala som výbuch na nejakú banalitu, pre mňa nepodstatnú od mojej unavenej a podráždenej dcéry v jej únave, prepracovanosti. Som zhovievavá. K iným, k ich potrebám, keď sa osopia, uznám svoje zlyhania, nedostatky. Už som zabudla za čo sa na mňa osopila, nemalo zmysel sa s ňou rozčúlenou hádať. Vyhodila ma z pokoja a bola by som spätným výbuchom veľa pokazila. Tak som si nakopla štvrtý prst ľavej nohy, predposledný prst pred malíčkom na ľavej nohe. Je zlomený už týždeň. Tak sedím v čakárni na vyšetrenie. Moje telo vraví stop, keď ústa nepovedali nič na svoju obranu. U mňa tisíckrát potvrdená pravda, ktorú vyskúmali psychosomatici. Som dôkazom toho, ako si choroby spôsobujeme myšlienkami. Nevedome. Nespracované uložené myšlienky. Zlomenina = vzbura proti autorite. Dcéru mám za autoritu, resp. keď sa na mňa niekto osopí, neviem sa brániť. Nesmela som v detstve, mama na nás zazrela a boli sme ticho. Choroby, úrazy, odpovede na potlačené city. Fakt mám všetko v hlave. A ukladáme po čase do nevedomia. Sami nevieme, čo z nás vyletí, nechceme ublížiť a naraz sme uprostred konfliktu. Vidím okolo seba, že tí, čo si vyhubujú, sú zdraví. A tí podriadení, sebapoltáčaní, poslušní sú viac chorí. Vidím to na dcérach, vnúčatkách, aj vo svojom okolí. Obvykle keď pripustím, že toto je na mňa moc, ochoriem. Idem si nohy polámať, aby som vyhovela, na pleciach nosím bremená života, balvan na hrudi mi nedá dýchať, ja si nedám dýchať a podobne . mám to ako koníček. Baví ma pozorovať, počúvať ľudí v čakárni u lekára, starých ľudí, potvrdzujú mi to, čo iní vyskúmali. Preto si vizualizujem radosť zo života tu, teraz a užívam si pokoj, že viem už väčšine ľudí povedať nie, ešte v najbližšej rodine sa to učím, bojí sa ich odmietnuť, bojím sa, že stratím svojich najbližších. Pôjdu si svoj život, ako som ja bola odmietaná matkou. Keď som mala manžela, deti, nevedela zniesť, že si žijem a robím po svojom. Trvalo dlho, kým nás obe babky, svokry prijali. A je to úľava vidieť a prijímať svoje deti také aké sú pri svojich partneroch, zmenené v nových vzťahoch. Dnes už nežijem s pocitom, že ma stále niekto, neviem kto, vidí.pozoruje či určite o mne rozpráva. A mala som to. A bolo to zle. Roky. A teraz odmietam z Kaliho Diamantu tú časť: „ …a nech sa každý pozerá..“ lebo žijem sebe. Žijem, ako chcem ja. Už ani zodpovednosťou sa nenechám natoľko zväzovať. Stále sa ospravedlňovať za nesplnené niečie predstavy. Ľudia si vysnívajú, čo by som mala, ako by to chceli oni. Že sa láska z manželstva vytratila a byť spolu je zvyk? To je tak preto, aby sme nezažívali pri odchode partnera taký boľavý smútok. Tak som to mala aj pri mame. Alebo mám tak otupené city? Nie som už schopná lásky? Detičky áno, nech sú už aké sú. Aj im to tak hovorievam, aj keď sa nahnevám, vždy ich ľúbim. Vzťah s manželom neviem pomenovať. Strach je preč, vďačná už nie som ani podriadená. Láskou to nenazvem, skôr láskavosťou, zhovievavosťou. Každopádne je to už z mojej strany pozitívny vzťah. Nebočím od neho, čo je plus. Nevyhýbam sa stretnutiam, ako ešte pred rokom, našťastie ho mám preč z hlavy, bože, to bolo 13, 15 hodín denne. Jedno, kde som bola. Teraz riešim svoje, čo baví mňa. Už nemám potrebu, túžbu uhovieť tomu, čo som si ja myslela, že on chce. Medzitým som doma, na terase, na slniečku a môžu byť nedovybalované krabice zo svadby a môže byť aj nevysatý bazén, len mňa to počká, dokonca ani kvety nemusia by´t poliate. Keď sa mne teraz chce písať. Oddychujem pri tomto písaní.

 

Share This