Hovorí sa, že vždy máme na výber… asi až dovtedy, kým náš mozog neovládne niečo iné, chemické.. Ja som veľmi, veľmi chcela nepiť. Z celého srdca, presvedčenia a myslela som, že aj mozgu. Bola som z toho vždy hrozne sklamaná, nevedela som to pochopiť… Ja som si nevybrala cestu zábavy, alkoholu, hazardu so všetkým na čom mi záležalo. Ja som chcela niečo iné… Celý život sa rozhodujem a vlastne som si vždy vyberala cestu najmenšieho odporu.. hádky a spory napätá atmosféra ma oslabovali, vyberala som si cestu bez nich. A na tej ceste som sa JA akosi stratila, stratila samu seba. Miesto toho, aby som sa našla a posilnila vybrala som si zlého pomocníka. S ním sa mi podarilo spadnúť riadne hlboko… vždy som bola presvedčená, že môj výber, moja voľba nepiť je úprimná a aj bola, ale chýbal tam výber postaviť sa za seba, zabojovať za seba. Asi som sa musela ocitnúť veľmi hlboko, aby som si sama sebe dovolila vybrať svoju premenu. Vedela som, že bez toho môj výber abstinencie neuspeje. To, že abstinujem vyše roka je nádherný pocit a ďakujem za všetku podporu. Som vďačná za pocit slobody.
