Keď práve v tejto chvíli počúvam svoje vnútro, cítim pokoj a dokonca až radosť. Radosť z toho, že sa počujem. A pokoj preto, lebo moje vnútro so mnou komunikuje.  Niekedy nám niečo naruší spojenie, niekedy sa do nášho rozhovoru zamieša iný hovor, ale o to radšej som, keď cítim, že môžeme opäť nerušene hovoriť.

Začnem tým, kedy moje vnútro počujem najlepšie. Najlepšie ho počujem ráno, v prírode, v nerušenom prostredí, tam kde som sama so sebou, tam kde nehovorím.  Nie je to o nálade, je to o tom, že vtedy vypnem od vonkajších vnemov a cítim sa, cítim svoje vnútro.  Je jedno, či mám dobrú náladu, alebo naopak ma niečo ťaží, vtedy keď je zbavené vonkajších vplyvov a hlasov, vrátane toho môjho, alebo ich ešte nestihlo nasať, je také čisté, otvorené a úprimné.  Vtedy najradšej počúvam, čo mi hovorí.

Začína to byť tak, že keď sa vypočujem, je mi lepšie a naozaj mám pocit, že aj moje telo akoby bolo nastavené na dobrú vibráciu.  Naopak, keď robím niečo proti svojej vnútornej intuícii, aj telo sa ozve. Cítim nepokoj, som nesvoja. V čase vnútorných šumov a nepokojov som často mala tendenciu hľadať odpoveď ihneď, hovorila som si, čo sa deje, kde je riešenie, haloooo. No pochopila som jednu vec: aj vnútro potrebuje svoj čas.  Všetky pocity, skúsenosti, ktoré sú vo mne potrebujú svoj čas. Ľudské vnútro vie byť úžasný nástroj, ale nerobí zázraky na počkanie. Aj to moje sa vyvíja a niekedy nemá odpoveď na všetky moje otázky, nie hneď.  A uvedomila som si, že to je v poriadku.  Že to chce čas. Že na niektoré veci, rozhodnutia, konania, treba akosi dozrieť.  Že idem krok po kroku, nestojím na mieste, občas idem rýchlejšie, občas pomalšie, ale idem a so mnou ruka v ruke aj moje vnútro.  V praxi je to niekedy ťažšie, ale snažím sa. 

A čo mi hovorí práve teraz? Hovorí, že som na dobrej ceste.  Že som urobila obrovské zmeny v porovnaní s minulým rokom.  Ak by mi to vtedy niekto povedal, že zažijem a urobím to, čo som urobila posledných pár mesiacov, neuverím.  Začala som pracovať na sebe, čistiť sa, ako to volám, začala som robiť veci, ktoré som vždy chcela robiť, ale nepočúvala som sa, začala som si upratovať seba aj okolie, začínam sa učiť mať sa rada (dôraz na slovíčko začínam), myslieť na seba a svoje potreby a chápať, že tým neubližujem iným. Hovorí mi, že utekať od prázdnoty nemá zmysel, že si treba život naplniť správnymi vecami a ľuďmi, tými, ktoré a ktorých máme radi, lebo tí to prázdno zaplnia lepšie ako čokoľvek iné.  Hovorí mi, že je fajn ho, to moje vnútro, počúvať a tiež, že mu mám dôverovať.  Hovorí mi, že mám veriť životu a nemám tlačiť na pílu, že všetko príde v správny čas. Hovorí mi, že je ok byť občas smutná a potom veselá, že je ok sa nehodnotiť a nenechať sa hodnotiť (príliš). 

Moje vnútro je pomerne ukecané, ale veľakrát múdrejšie ako jeho nositeľka.  Tak zatiaľ sa bavíme na spomínané témy a ja ho počúvam a učím sa a snažím sa to celé dať do praxe môjho života.

Share This