Konečne ticho a pokoj na písanie úvahy. Pokoj po dobre vykonanej práci, službe. Keby som tútto úvahu mohla písať hneď v stredu, našla by som vnútri hnev. Hnev na samu seba, pocit viny. Pocit viny z toho, že moja predstava o tráveni voľného dňa bola celkom iná, pracovná, chcela som sa zbaviť zákazky, dokončiť prácu. Ublížila som sama sebe tým, že som zodvihla telefón a nepovedala nie na žiadosť o pomoc. A to je celý môj život, empatia je dar, no niekedy sa s ním ťažko žije, najmä keď pomáham niekomu, pre koho je moja účasť hádzaním hrachu o stenu. 

Pocit bezmocnosti až k zúrivosti. A vykričala som ho cestou v aute, robievam to. Veľmi mi uľaví, keď vypoviem a aj vykričím svoje zlé zážitky. V aute, keď nič nejde za mnou ani oproti. Nik ma nepočuje. A potom prosím Boha o pomoc, nech je tak, ako on chce. To odovzdanie sa mám rada, mať sa na koho spoľahnúť je oslobodzujúci pocit. Naviac keď sa cítim byť milované božie dieťa. Moja príbuzná  sa na mňa spolieha, že jej pomôžem, no okamžite porušuje dohody, koná nelogicky, ťažko jej pomôcť. Mne to ale celé pomohlo. Naraz viem povedať priamo aj zlé veci. 

 A dnes je z pocitu viny, hnevu na seba pohoda a radosť. Život sa nevyvíja ako chceme my, starosti prináša každému. No ten minulý bol ustarostený, naplnený toľkými kontaktami s ľuďmi, pomocou, cítila som sa na roztrhanie. 

Tá potreba uhovieť každému často až do vyčerpania, výčitky, keď niekoho odmietnem ma ničia. Spôsobujú mi vnútornú bolesť, trápenie, zastierajú radosť z prežívania pekných rodinnýh situácii, dusia ma, nedovolia mi voľne dýchať. Naviac, keď žiadajúca strana neplní dohody. Keď sa to zdá zbytočné. Všetkých nespasím, či ako mi raz povedala priateľka:Spasiteľ tu už bol.  

Share This