Moje vnútro, moja duša je smutná.Veľmi. Cítim, ako veľmi je jej ľúto za premárneným časom, nevyužitých príležitostí, pokazených vzťahoch. Je smutná, že som nevyužila možnosť žiť krásny život,kedy by mohla rásť a rozvíjať sa.

Cítim ju ako je schúlená, ustráchaná – hovorí, že potrebuje istotu, bezpečie, nehu.

Vlastne všetko dostávam vďaka mojim najbližším a moja duša to s láskou prijíma, veď bez toho by som nedokázala fungovať, ale viem, že tu nehu, to pohladenie čaká aj odomňa. Nie je to ľahké…bojím sa, že sklamem. Znova. Ale počúvam čoraz viac aj to, že teraz sa to podarí, že mám šancu nestratiť samú seba. Veľa rozmýšľam o sebe, situáciach čo boli, prečo, začo….a vtedy sa často ozve moje vnútro : nechaj to, bude Ti lepšie?, nemáš robotu?  a tak vedome zastavujem ten kolotoč, ktorý vedie k úzkosti, zlým pocitom…. Nie je to ľahké, ale keď sa to podarí, som vďačná, aj sebe.

Share This