Keď si naozaj predstavím, že som na dne mora, tak si viem aj predstaviť ako tam hľadám perly. Možno budem mať šťastie a nejaké aj nájdem. Keď sa však na túto myšlienku pozerám z hľadiska abstinujúceho alkoholika tak sa mi nezdá, že keď som bol na dne nehľadal som nijaké perly. Nehľadal som nič okrem fľašky s alkoholom, to bola moja perla. V skutočnosti to však nebola perla ale pomalý, postupný a tichý zabiják, likvidátor mojej osoby po telesnej a hlavne duchovnej stránke. Musel som padnúť až na samé dno, aby som sa prebudil a uvedomil si túto skutočnosť. Bolo to v hodine dvanástej, keď už som bol dá sa povedať na smrteľnej posteli. Podľa slov lekárov len tesne som ušiel hrobárovi z lopaty. Mal som obrovské šťastie, že po vytriezvení som bol schopný sa vrátiť k normálnemu životu, ktorý dnes prežívam. K životu plného pozitívnych emócií, ktoré môže prežívať len zdravý a triezvy človek. Za to som nesmierne vďačný celej mojej rodine, najmä mojej manželke, ktorí ma nikdy neopustili a snažili sa mi vždy pomáhať. V neposlednom rade si dnes uvedomujem, že je to aj moja zásluha, že som si to v hlave upratal. Bez toho aby som si sám uvedomil čo sa so mnou deje, že sa rútim do pekla, by som to asi tiež nedokázal. Proste je to súbor veľa vecí ktoré medzi sebou súvisia a nadväzujú na seba. Žiadnu z týchto vecí nie je možné podceniť. Napríklad nestačí len absolvovať liečenie, je nutné aj po jeho skončení intenzívne pokračovať v tomto procese, nestačí len rodina, ale je potrebná aj účasť odborníkov, nestačí len chcieť, ale musí byť o správnosti presvedčená aj moja hlava.
