Pretože nič nie je krajšie a nič nie je smutnejšie, ako pocit nostalgie spôsobený tým, čo malo zostať ukryté pod kopou suchého lístia. No my sme sa aj tak stratili pri hľadaní jarných sedmokrások a dnes už nedovidíme za najbližší zapadnutý svah. Kde sme sa to ocitli?

     Celé naše bytia sú tvorené zo striedania ročných období, každý chce to, čo nemá, pretože leto vraj vonia krajšie ako jar. Mne však učaroval valčík suchých konárov a farebných listov, ten ktorý je mnohým tak veľmi známy, no pri tom ho ani zďaleka nepoznajú. Sadnime si do stredu javiska a nechajme divadlo prechádzať cez nás, pocit nostalgie je vtedy skutočnejší ako kedykoľvek predtým, pretože sme jeho súčasťou. Utopíme sa v mori listov, no dýchať sa nám bude lepšie ako v ten deň, kedy sme sa po dlhej dobe konečne nadýchli. Na jeseň všetko zomiera, paradoxom sa preto stáva, že my ožívame.

     Nostalgia v nás je hladná po niečom, čo možno ešte ani neokúsila. Niečo tak silné a plné ďalekých dotykov, ktoré sa nás dotknú tam, kde to ešte nikto iný nedokázal. Naháňame to, čo je dva kroky pred nami, prečo teda cítime ako nám dýcha na chrbát? Je všade naokolo, stačí zavrieť oči. Nostalgia sa nedá opísať slovami, je to pocit ktorému sa nič nepodobá. Tak zriedkavý, no pri tom tak krásny a typický. Každý ho zažil aspoň jedenkrát, no keby má zrátať všetky razy, nedokázal by to. Pocity a emócie sa nedokážu spustiť a zastaviť, sú rovnako neovplyvniteľné ako dopad listov na napršanú zem a možno je to práve ich voľnosť, ktorú by sme chceli raz okúsiť.

     Cítime sa nostalgicky pre letné dobrodružstvá, ktoré už nikdy nezažijeme a pre smiech, ktorý už nikdy nebude pripomínať zvonenie prvosienok. Na ruke máme suché lístie a popadané gaštany, ktoré však nie sú jedlé. Kde sú ale naše kvety, na ktoré tak dlho čakáme? Všetko navôkol prekvitá jarou, avšak my odkvitáme už dávno zabudnutou jeseňou. Pocit nostalgie priniesol spomienky, ktoré sme zamkli do drevenej skrinky. Tá je však v plameňoch a uhasiť ju dokáže len ďalší jesenný dážď. Bude dnes svietiť slnko?

     Rána kedy otvárame okná izby, len aby sa vyparili posledné zvyšky snov a večery kedy ich zasa zatvárame pred padajúcimi hviezdami, to sú tie dni kedy aj mlieko s medom chutí o niečo sladšie. Naďalej si však každé skoré ráno robíme kávu bez cukru, horká ako naše pocity vtedy, no i tak nám stále chutí. Nostalgia nám každý večer potichu kričí rozprávky na dobrú noc, tie na jeseň sú ale najkrajšie. Pripomína nám akúsi apokalypsu, bez začiatku či konca, skutočné je len to, čo sa deje v danom momente. Realita je predsa relatívna a my tiež.

Share This