Tak toto je téma na dlho. Keďže my sme s dcérkou v takej situácii, že teda bývame s našimi, nie vždy je to jednoduché. Teda nie že by to bolo zle. Len niekedy by som naozaj najradšej prišla do prázdneho bytu, kde by sme si s malou robili čo chceme. A hlavne ja chodím domov po robote unavená, a teda nie vždy mám chuť sa rozprávať. Vtedy potrebujem pokoj. Ale chvalabohu za mojich rodičov, ktorí sú naozaj chápaví, a snažia sa rešpektovať mňa a moje potreby, takisto, ako ja rešpektujem ich. Však si tu spolu nažívame už tri roky, tak sme si už mali čas na seba zvyknúť. A ja môžem povedať, že som tu teraz naozaj doma. Som za nich naozaj vďačná. Ako mi pomáhajú s malou hlavne. Že nám dali strechu nad hlavou. Čo by som bez nich robila. Ale takisto som vďačná, aj za moju super sestru a brata. My sme nikdy nemali medzi sebou problémy. nikdy sme sa nehádali, aspoň ja si to nepamätám. Vždy pomôžu, keď môžu. Ale takisto sa vieme porozprávať aj o vážnych veciach, alebo sa spolu dobre zasmiať. Proste tak, ako to má byť. No a moja malá. To ani nemusím hovoriť. Ona je proste všetko na svete. A chvalabohu môžem povedať, že je dobrá. Aj vždy bola. Ak nerátam zopár nervových záchvatov, čo majú všetky deti. Ale som rada, že je natoľko rozumná, že sa s ňou môžem rozprávať a vysvetliť jej veci, ako dospelej. A chápe. Rozumie. Aspoň sa tak tvári :D….ja sa teda na moju rodinu vôbec nesťažujem. Pri týchto mojich najbližších, to síce ešte nekončí, máme veľkú rodinu a dobrú. Sesternice, ktoré sú zároveň aj kamarátky. Ale to keby sa mám rozpisovať, to by bolo ešte nadlho. Takže zakončím to tým, že ja som za svoju rodinu naozaj vďačná. A všetkých si ich naozaj vážim.
