Momentálne sa v mojom živote snažím venovať prítomnosti. Vedome odkladám plány do budúcnosti, ale niekedy je to ťažké. Bombardujú ma otázky typu čo bude? aká bude a aká má byť moja sebarealizácia? čo ešte môžem v živote dokázať? dokážem vôbec niečo? vybudujem si dôveru?… Úvahy o budúcnosti a obavy z nej ma dosť deprimujú, tak sa sústredím na čas prítomný. Snažím sa byť platným členom mojej rodiny. Snažím sa, aby som si získala ich dôveru nie rečami či pretvárkou, ale úprimnosťou a svojím prežívaním. Venujem sa tomu, ako ma niektoré veci ovplyvňujú a pátram prečo. Snažím sa nejako dostať z mojej predstavy akoby to „malo a má byť“ , lebo z toho vychádzam ako dosť neschopná. Snažím sa zbaviť smútku, ktorý cítim. Ten môže byť len zo mňa samej, zo sklamania, lebo okolo je našťastie všetko fajn. A možno to zasa je len predstava, že by som sa mala cítiť inak, šťastná… Podľa všetkého sa zaoberám hlavne sama sebou… neviem či je to správne, či je to vec môjho ega, či môjho prežívania, ale cítim, že si potrebujem viac porozumieť. Myslím, že mi to pomôže, aby som sa cítila bezpečnejšie, menej ohrozená. Sú to pre mňa tie potrebné maličkosti, ktoré keď si prežijem, dovedú ma k tomu, že prirodzene budem plánovať budúcnosť. Každý deň ďakujem, že sa môžem zamýšľať a prežívať život s čistou hlavou.
