V podtitule k zadaniu úvahy je povedané „Veľkosť stojí na úcte k malým veciam“.  Myslím, že táto veta vystihuje otázku asi najlepšie, resp. aspoň mne dáva väčší zmysel a preto by som svoje zamyslenie začala od nej. Na nedávnej skupine som spomínala príklad krátkeho príbehu známeho herca, ktorý ako dieťa mal postaviť múr a projekt múru sa mu zdal obrovský.  Potom si uvedomil, že základom je tehla, dobre uložená tehla.  A tak sa sústredil na ňu. Sústredil sa na prítomný okamih, každú malú tehlu uložil najlepšie ako vedel, jednu po druhej, nemyslel na obrovský múr, ale na malé kroky, ktoré tvoria jeho základ. Keď som išla na liečbu, dôverovala som procesu, každý jeden deň som si hovorila, dodrž, čo ti povedia, rešpektovala som režim, plnila úlohy, písala, oddychovala, pracovala a sústredila sa na to. Nerozmýšľala som, či sa mi podarí zmeniť môj život, alebo aký bude potom, začala som od základov, krok po kroku.  Keď som chcela byť dobrá v tom čo robím, nemyslela som sa na statusy a ako sa dostať do najlepšej firmy, ale ako sa zlepšiť a tak som začala viac študovať, pracovať a postupne sa to rozširovalo.  Keď som začala písať, venovala som sa slovám, vetám, tomu, čo chcem napísať každý jeden deň, že musím a chcem byť disciplinovaná, nemyslela som na to, aké by to bolo mať už 300 strán. Keď idem behať, teším sa z toho, že dýcham, že s hýbem, že sa pozdravím s iným bežcom, že odraz slnka na rieke je pekný, nemyslím na maratón.  Takže, myslím, že prirodzene mám blízky vzťah k malým veciam, ktoré sú základom pre čokoľvek ďalšie. No predtým a potom snívam.  Snívam o tom, že som silná a šťastná a čistá, predstavujem si, aké to bude fajn, keď môj nový projekt vyjde a bude úspešný, predstavujem si, ako sedím na čitateľskej besede v kníhkupectve, v ruke držím svoju knihu a rozprávam sa o nej s čitateľmi, predstavujem si, že mám svoju rodinu a po rannom behu sa vraciam k nej. Prežívam a uvedomujem si dané okamihy, tie tehličky, ktorými si budujem svoj život, seba.  No klamala by som, ak by som tvrdila, že mi nezáleží aj na výsledku – záleží mi na tom, aby veci, do ktorých dám úprimnú energiu vyšli, záleží mi na tom, aby sa moje sny splnili, tie dlhodobé. Viem, že život sa môže vyvinúť všelijako a že možno sa budem musieť prispôsobiť, niečo zmeniť a upraviť, ale zároveň, nechcem sa vzdať svojich vízií.  A tak, aj keď kladiem tú tehličku za tehličkou a sústreďujem sa na ne, potom si poviem, jéj, teším sa, keď uvidím ten múr. Je to egoistické? A nielen to, budem na neho hrdá a budem si ho chrániť, lebo viem, že som ho postavila tehlu po tehle. V poslednej dobe prežívam pomerne silno pocit alebo snahu ochrany toho, na čom som pracovala.  Nebývalo to tak vždy, a nie je to o tom, že nechcem zdieľať, práve naopak, veľmi chcem, ale nie s hocikým, nie všetko a chcem byť hrdá na to, čo som spravila, dosiahla, vybudovala a chrániť to. Je to egoistické? Neviem, predtým som to tak nemala. Myslím, že je krásne sústrediť sa na prítomný okamih a malé veci a myslím, že si ich veľmi všímam. Zároveň však mám vízie, vidím aj tie väčšie.  Bolo by krásne byť stále len tu a teraz, ale neviem, či by mi to dávalo zmysel.  Skôr si myslím, že je fajn vedieť, prečo tie tehly vedľa seba kladiem a ktorým smerom pôjdu.  Najdôležitejšie však v tom celom je, nelipnúť na tých víziách.  Hocičo sa môže zmeniť, byť inak a nemusí to znamenať prehru, len zmenu… a stavia sa ďalej. Toto je však zatiaľ pre mňa tá ťažšia časť, neviem sa úplne od svojich vecí, či už malých alebo veľkých úplne odosobniť.  No tento rok sa ešte sústreďujem na tehličky a potom uvidím, kam som sa dostala a ako sa v tom budem cítiť.

 

Share This