Jeden človek mi raz povedal, že keď si dám dole masku a budem sama sebou, pritiahnem si do života správnych ľudí. Myslím, že presne tak to je a platí to aj opačne.

Prechádzam si teraz v mysli obdobia, ktoré pre mňa boli dôležité, ktoré ma nejakým spôsobom posunuli a priraďujem si k nim ľudí, ktorí sa mi s tým daným obdobím spájajú. Sú obdobia, kedy som našla svoju odvahu, sú obdobia, kedy som našla disciplínu, sú obdobia, kedy som našla citlivosť, sú obdobia, kedy som našla vnímavosť, sú obdobia, kedy som našla slabosť. Spájajú sa s mojimi učiteľmi, kamarátmi, bývalými priateľmi, rodinou.

Čo je však pre mňa zaujímavejšie je fakt, ako vlastné nastavenie mi tvorilo prostredie a ľudí, ktorých som si do života púšťala. Keď som bola stratená a nespokojná, spravidla si ma aj našli ľudia, ktorí sami neboli vyrovnaní so sebou a samozrejme, tie vzťahy nedopadli dobre a často ma vyčerpali. Keď som bola slabá, ľahšie som sa nechala ovplyvniť a zabudla som, čo je pre mňa dôležité. No teraz už viem, že to bolo práve preto, že ja sama som nemala v sebe poriadok a ani úctu voči sebe. Naopak, keď som bola v pokoji a kľude sama so sebou, prichádzali ľudia, ktorí ma chápali, posúvali a bolo to také úprimné a zároveň poučné. Takéto stretnutia a obdobia sú v mojom živote tie najvzácnejšie a stále si ich viem dobre vybaviť.

Hlavne v poslednej dobe si dosť všímam, akých ľudí mám v živote a ako ma ovplyvňujú. Určite je to aj tým, že som na to teraz citlivejšia, ale tiež preto, lebo cítim, že si budujem svojím spôsobom nový život a aj keď nikdy nebude – a ani nechcem, aby bol dokonalý – všímam si ľudí, ktorí mi doň prichádzajú, ktorí odchádzajú a ktorých si púšťam k sebe.

Všímam si to práve preto, lebo sa pohybujem bez masky. Som úprimná, stále dosť naivná aj dôverčivá, ale už trošku poučená a sledujem, čo sa deje. Učím sa od seba aj toho okolia. Vnímam, kto sa mi dostáva do môjho kruhu. Napríklad minulý týždeň som mala pracovné stretnutie s nesmierne zaujímavým človekom, ktorého dlhšie poznám, ale až teraz sme sa stretli na osobnom stretnutí a z plánovanej pol hodiny bol skoro trojhodinový rozhovor na všetky možné témy a bolo to nesmierne podnetné a prinieslo mi to nové možnosti, pracovne aj ľudsky. Takýchto príkladov mám v poslednej dobe viac a teší ma to. Keď som nedávno písala o tom, ako by som chcela, aby sa o mňa niekto postaral, uvedomila som si, že sa tu opäť objavil niekto z minulosti, kto je na mňa dobrý a myslím, že o neho sa môžem oprieť. Naopak, sú aj ľudia, ktorí ma učia, že som iná ako oni, že možno si nebudeme celkom rozumieť, hoci sme si aj pokrvne blízki. Akceptujem to, resp. učím sa to akceptovať, ich ale aj seba. Už som sa raz stratila a nechcem to urobiť znova. Niekedy nájdenie seba je draho vykúpené, ale čo iné si máme vážiť a chrániť, ak nie to.

Počula som takú vetu tento týždeň, že človek má dva životy: v jednom sa učí a jeden prežíva. Myslím, že presne takto nejak to je. To učenie je spojené s inými ľuďmi, tým, čo nás učia o sebe, nastavujú nám zrkadlo, alebo ukazujú kým sú oni a ja si z toho môžem vyberať, ale aj sa spoznávať. Určite to spoznávanie potrvá, ale myslím, že som v štádiu, kedy začínam byť pripravená ten svoj život aj naozaj prežiť podľa vlastných predstáv – takže ďakujem tým, čo ma sem priviedli, s tým dobrým aj zlým, lebo ja sa na toto nové obdobie veľmi teším.

Share This