No asi je na tom niečo pravdy, že nám ľudia okolo nás nastavujú zrkadlo, zrkadlo nás samých. Je to celkom fajn toto vedieť a rozmýšľať, keď nás niečo na druhých irituje, prípadne aj vytáča do nepríčetnosti. Ale zase, pokiaľ by som sa mal zakaždým hrabať v tomto zrkadle, asi by som nič iné nerobil. Ale v globále to hodnotím ako pozitívum. Ak to vezmem aj z pohľadu motivácie, príbehy mnoho ľudí sú mi buď inšpiratívnym vzorom a niektoré naopak odstrašujúcim príkladom. Aj keď nie vždy tomu zrkadlu chápem a aj keď mi ho niekto nastavuje tak sa musím sakramensky do seba zahĺbiť aby som sa v tom celom našiel. Ale najvyskytovanejším príkladom totoho zrkadla je moja manželka. Ona mi poskytuje túto možnosť zhruba každý deň 🙂 A je mi ona v mnohom aj vzorom, ale v mnohom aj odstrašujúcim príkladom 🙂 Sú to našťastie len maličkosti, ale niekedy je to na palicu. Taktiež aj nevlastný syn, ale je to pochopiteľné, keďže s nimi trávim najviac času. A do môjho života tieto situácie prinášajú najprv nepokoj, hnev, podráždenosť , ale v konečnej fáze to často vypáli tak, že sa nad tým všetkým po čase pousmejem a poviem si , že to bolo na niečo dobré. Moja obľúbená fráza je vysvetlenie situácie tým, že ma to má niečomu naučiť. Ak sa na to pozerám z tohto pohľadu, tak to učenie nikdy nieje zlé. Je niekedy bolestné, ale to viac menej k učeniu patrí. A prináša to pre mňa najmä pochopenie. Pochopenie seba a iných, ich správania, lebo aj moja reakcia na ich správanie zasa niečo učí a ukazuje im, takže je to vlastne veľmi prospešná činnosť pre všetkých zúčastnených, aj keď to tak zo začiatku asi nevyzerá. Inak veľa mi ukazujú aj moji psy. Síce to nieje zrkadlo, ale ukazujú mi často veci, ktoré s úv živote tie najpodstatnejšie a preto je asi aj pravda vo vete, že by som chcel byť takým človekom, ako ma vidí môj pes 🙂

Share This