Úsmev má veľkú moc a hlavne čaro. Je to vlastne spomínané v citáte… Za mojím úsmevom sa skrýva radosť a láska. Je to čitateľný znak, že som niekde a hlavne s niekým rada, je to povzbudenie a očakávanie. Je super, že je nákazlivý. Aj keď nemám „náladu“, úsmev partnera či priateľov alebo aj pani predavačky so mnou trochu zatrasie, že vlastne: prečo sa neusmiať, prečo im to kaziť? A zrazu je úsmev prirodzený a svet krajší. Mám to odskúšané aj z obchodu, kde som pracovala. S úsmevom sa aj reklamácie vybavujú jednoduchšie. V tomto prípade úsmev pôsobí odzbrojujúco. Ticho mám rada a teraz ešte viac. Predtým, keď som túžila po tichu, fyzicky aj psychicky, vystúpili v ňom všetky dotieravé myšlienky, výčitky a vôbec som si neoddýchla, nenaplnila sa mi potreba ticha, byť len tak v kľude. Áno, teraz si ho s čistou hlavou viem aj užiť. Myšlienky prídu, aj výčitky, ale darí sa mi ich eliminovať s tým, že teraz NIE, že teraz to nechcem riešiť. Chcem si oddýchnuť alebo popremýšľať nad niečim iným. Ticho potrebujem. Niekedy sa s obavou zamýšľam, že v tejto dobe, keď sa moc nestretávame s priateľmi, so širšou rodinou zisťujem, že mi to celkom vyhovuje. Žili sme dosť spoločenský život… bol kvalitný, keď mi teraz nechýba? Možno je to tým, že mám dosť roboty so sebou. Myslím, že úsmev je naozaj dar a užiť si ticho je potreba.
