Je to zvláštne, ale v poslednom čase rozmýšľam, či dostatočne počúvam svoje vnútro, akoby mi chýbalo prepojenie, bojím sa aby som neskĺzla do stereotypov, kedy všetko odkladám na neskôr. Keď pozriem na zadanie, tak asi najviac počujem svoje telo. Cítim sa dosť unavená. Mám nedostatok  pohybu vo forme cvičenia a neviem to vpratať do svojho programu. Dosť nevládzem, ale viem, že to potrebujem a určite budem aj viac vládať. Hnevá ma to, vlastne hnevám sa na seba. Hnev a smútok, to sú emócie, ktoré riešim. Keď to v sebe preberám prídem len k jednému, len ja si musím zmeniť režim dňa, nájsť si čas na meditačnú hudbu, na knihu nie večer, ale počas dňa aktívne takto relaxovať. Večer sa už neviem sústrediť, ani na seba. Smutná som  z toho, že to všetko viem.. čo by som mala, čo potrebujem, čo chcem, ale ťažko hľadám energiu na realizáciu. Nechce sa mi veriť, že som  taká neschopná alebo lenivá? alebo hlúpa? Vychádza mi  nedôslednosť. Plán je,  ale úlohy presúvam. Asi mi chýba prísny šéf a sankcie. Dosť smutné zistenie v mojom veku. Budem si viac písať a odškrtávať. Aj keď ma toto zamestnáva lebo cítim stagnáciu, viem že môžem pre seba urobiť viac, moje emócie už necítim ako závažie, ktoré ma ťaha ku dnu. /niektoré ma potrápia, hlavne pocit viny./  Určite je to skupinou, úprimnosťou, ale hlavne triezvym prežívaním a pocitom, že som človek a nie odpad.

Share This