Pár dní, týždňov dozadu som sa necítila dobre.  Cítila som nesmiernu únavu a slabosť.  Na jednej strane som vedela, že som mala toho viac, ale veľmi dobre som si uvedomovala, že to bola aj moja osobná reakcia na niečo, niečo, čo riešilo moje vnútro. Viem totiž, že keď sa cítim spokojná a naplnená radosťou, mám energie na rozdávanie. Keď ma niečo kvári, odoberá mi to elán.  Miestami to bolo tak zlé, že som to musela skúmať, lebo som sa zľakla, aby som sa nevrátila do negatívna minulého roka (mysľou, nie návykmi). A tak som sa o tom rozprávala, počúvala sa a odpoveď prišla.  Najskôr mi prišlo, čo je problém.  Potom som pochopila, čo musím robiť, aby som ho odstránila a získala opäť silu a spojenie so sebou. Lebo keď je myseľ dobre nastavená, aj telo je spokojné. Uvedomila som si, že moje telo sa začína brániť návykom, ktoré mi nerobia dobre.  Bráni sa situáciám, ktoré mi ubližujú, ľuďom, ktorí mi odoberajú energiu lebo predo mnou klamú, sú neúprimní alebo mi nanucujú pohľady, ktoré ja nezdieľam (ak ich majú oni sami, to mi nevadí, len nech ich neposielajú ku mne).  Prvý taký „negatívny kolos“, ktorý spustil únavu bola práca v kancelárii.  Ona tá práca v zásade vôbec nie je taká zlá, ale mne už nesedí.  Nesedí mi, pretože sa neviem stotožniť so súborom hodnôt a nastavení, ktoré tam vládnu.  Moja práca je skvelá, ale už nie je pre mňa.  Preto ma vyčerpávala.  Bola v rozpore s tým, čo je pre mňa dôležité. Zároveň som si uvedomila, vďaka pomoci zvonku, že robiť drastické zmeny a ísť do neistoty zo dňa na deň by síce bolo pozoruhodné a odvážne, ale možno nie príliš rozumné.  Riešenie? Riešením je odpoveď na otázku – čo môžem urobiť ja, aby sa to zlepšilo?  A to niečo je odstup a uvedomenie si, že toto je povinné „niečo“, čo mi teraz dáva živobytie, ale zároveň, že dôležité sú pre mňa iné aktivity.  Ak sa im viem venovať, ak viem, že sú mojou prioritou, ak viem, že smerujem k tomu, aby som sa venovala primárne im, potom práca v kancelárii je ako platenie účtov – nie je to príjemné, ale vieme, že sa to musí urobiť.  Pokiaľ mi to nezaberá všetok čas a neoberá ma o všetku energiu, je to v poriadku. Ukľudnila som sa.  Druhá dôležitá vec, ktorú som si uvedomila je, že rovnako ako sa na mne prejavuje nespokojnosť z práce na mňa pôsobí moja rodina.  Je to strašné, uvedomiť si to.  Verím, že nájdem zlatú strednú cestu, ktorá mi raz umožní nájsť v tom celom akési zmierenie, no teraz som ho našla v odstupe. Aj pri nich. Je to ťažšie, ale je to jediné možné riešenie. Veľa som rozmýšľala, ako si k nim nájsť cestu, či je to mojou zmenou, že ich vnímam inak (a určite je), či ja neviem komunikovať správne, prečo každý po liečbe oslavuje znovuzrodenie krásnych vzťahov a ja nie.  No asi to tak je.  Mám ich rada, ale som ostrovom.  Myslím, že život mi to kompenzuje inými ľuďmi, ktorí sú v mojom živote a s ktorými si rozumieme. Pretože s mojou rodinou sa rešpektujeme, máme radi, ale nerozumieme si. Hovoríme iným jazykom, máme iné hodnoty a toto uvedomenie je bolestivé.  No len do tej miery, dokiaľ si neuvedomím jednu vec – je to tá istá otázka a to isté riešenie ako v súvislosti s prácou – odstup.  Moja rodina mi totiž spôsobovala stavy, kedy moje telo slablo. Mrzí ma to, ale je to tak. Nuž a potom prídu tie krásne okamihy spojenia samej so sebou, spojenia mysle a tela. Keď robím to, čomu verím ja, keď sa od tých vonkajších negatív oslobodím, keď som s ľuďmi, ktorých mám naozaj rada, keď si spomeniem, čo je pre mňa dôležité, keď si uvedomím, aký úžasný je vlastne tento rok, ako nesmierne veľa mi dal a keď sa postavím sama za seba. Vtedy sa ukľudním, zhlboka dýcham, podvedome sa usmievam a cítim obrovskú vďačnosť a narastajúcu silu.  A moje telo si vtedy slastne povie, že je dobre.  Že je dobre tu a teraz a na ničom inom nezáleží, že treba ísť krok po kroku, nezabúdať, kam chcem ísť, čo je pre mňa dôležité, nestrácať sa v spleti stratených životov a mylných očakávaní iných ľudí, ale ísť si svojou cestou.  Svojou zelenou cestou, ako v tom sne, čo som mala a ktorý sa mi opakuje. A vtedy viem, že všetko je ako má byť, že nemusím nič riešiť, len robiť to najlepšie, čo v danom okamihu viem. A aj keby som bola v tom celom naivná, tak a čo. Je to môj život, moje sny, moje hodnoty a keď ich mám, moja myseľ dáva silu aj môjmu telu.  V druhom sne, kde som kráčala po zelenej ceste už boli aj iní ľudia, tak hádam v tom nezostanem sama. Každý okamih takto prežitý mi totiž dáva zmysel a vtedy sa každé tu a teraz mení na úžasný nekonečný okamih.

Share This