Sama som často prekvapená ako reagujem na určité situácie. Hľadám vysvetlenia a snažím sa to napraviť. No je to niekde hlboko vo mne uložené a neviem aká situácia z detstva to mohla spôsobiť. Poviem si, že nabudúce nevybuchnem a vzápätí k takému niečomu dôjde. Mám niečo naplánované spraviť, idem si svoje predstavy a nemusí to byť zábava, ale práca, riešim zložitú pracovnú úlohu, krivoľaký terén budúcej záhrady, počítam kóty, materiály, zodpovedná práca a niekto ma vyruší, nerešpektuje moje pracovné súkromie, vletí mi tam a ja neadekvátne vyletím, stratím niť, dám to nepríjemným spôsobom najavo, že som vyrušovaná. Robím to i v súkromí, keď príde nečakaná neohlásená návšteva, veľa zlých zážitkov zo samej seba mám takto. Potom ma to trápi a aj nedokončená práca. Rada mám veci spravené naporiadku, vtedy sa teším návštevám, rada im napečiem, navarím a vítam v pekne upratanom usporiadanom domove či v práci. Toto moje prežívanie si myslím že mám z toho, že som bola poslušná, rada som uhovela a mala dobrý pocit z toho, že mám veci naporiadku, že plním úlohy a potom príde i ten zaslúžený oddych, pohoda, príjemné posedenie v kruhu rodiny či spriaznených duší. Aj keď mi to zrovna teraz a tu a takto spraviť nesedí, som napríklad prechorená, idem, spravím, nech to mám za sebou a nech sú spokojní, lebo potom mám aj ja dobrý pocit, že som sa premohla. Výsledok mávam úspešný, dobrý, som považovaná za dobrú odborníčku, myslím, že aj v širšej rodine som vcelku obľúbená a vážená, až na tieto moje výbuchy pri situáciách keď niečo chcem robiť a nemôžem. Myslím, že za posledný rok, čo som doma, už je takýchto situácii menej a moje prežívanie je viac moje. Viac si robím, čo chcem a ako chcem ja. Menej zdôvodňujem, vlastne už temer nezdôvodňujem, necítim potrebu, lebo som neustále cítila potrebu všetko zdôvodniť.
