Páči sa mi téma tejto úvahy a to napriek tomu, že zatiaľ nemám na ňu úplnú odpoveď.  Nemám ju preto, lebo žiť môj život v súlade s mojím prežívaním som začala tak naozaj asi pred pár mesiacmi.  Som teda na prvých kapitolách tejto skúsenosti, ale zatiaľ ma baví. A čo je najlepšie, akoby mi v tom všetkom život akosi aj pomáhal a naznačoval mi, že je to tak správne, posielal malé signály, odkazy v podobe stretnutí, nájdených textov či listov, pesničiek, ľudí a hovoril, áno, je to občas ťažké, ale je to takto dobre. Tak ja si teraz tak ohmatávam tento nový mód fungovania…

Nemyslím si, že som celý svoj život prežila v rozpore s mojím prežívaním, no v poslednej dobe sa niečo zmenilo. Veľa ľudí tvrdilo, že keď mali 40, tak sa u nich niečo zmenilo, že neviem čo všetko pochopili a nemenili by tú skúsenosť za nič na svete. Ja keď som mala 40 tak som sa teda tiež tešila, že do mňa udrie tá životná múdrosť. Čakala som. Nič. 41, stále nič. Už som aj strácala nádej a hovorila si, že asi sa to duchovné znovuzrodenie deje iba hollywoodskym hviezdam a slovenským celebritám. A ono sa to stalo, ale keď som to nečakala, alebo aspoň spôsobom, ktorý som možno nepredvídala…

Toto sú moje znaky toho, že asi žijem viac v súlade s mojím prežívaním:

Možno to vyznie divne, ale prvým dôležitým krokom v prežívaní bolo prejsť k určitej materiálnej strohosti. Zbaviť sa vecí, ktoré ma rozptyľujú, bývať v malej izbe so zeleným linoleom, nosiť tepláky a nenosiť make-up. Tam to začalo. Nerozptyľovali ma predmety okolo mňa, mohla som sa viac sústrediť na seba.

Začať so sebou komunikovať.  Nešlo to hneď, ale postupne sa pomaličky začali diať veci, najskôr som bola nahnevaná, potom smutná, potom veľmi šťastná, potom bláznivá, potom ustráchaná a celé sa to akosi vo mne striedalo a krútilo a potom sa pomalinky začalo ukľudňovať. Ten kľud začína byť silnejší. No zároveň, aj tie pocity sa už hlásia a vedia byť veľmi intenzívne. Tak si ich tak sledujem a zatiaľ sa nám v našej „spoločnej domácnosti“ darí prežiť. Tiež si to, čo cítim tak akosi podporujem, pomenujem si to napríklad ráno, keď idem do lesa, sadnem si pri vode a poviem si, ako sa mám, čo by som chcela, za čo som vďačná… A pomalinky to začínam aj zdieľať. Len s malým okruhom, ale aj to je nové.

Občas poruším pravidlá.  Je to preto, že počúvam seba. Odpovede začínam hľadať v sebe a mojom vnútri. Nie som ignorant okolia, ale do väčšej miery sa snažím aj žiť v súlade s mojím vnútorným hlasom.  Toto je pre mňa zatiaľ asi najťažšie, občas mám sklony posudzovať sa podľa očakávaní spoločnosti, iných ľudí a to ma niekedy zneistí, hoci by nemuselo. Ale už sa snažím, aby ma to neprevalcovalo.

Všetky tie veci, ktoré som spomenula vyššie, sú len také moje vlastné krôčiky, ktoré sa tak samé vypýtali do môjho života a sa dejú a mne je s nimi lepšie.  Myslím, že vďaka nim sa učím prežívať a prežívam.  Nemám pri tom vždy na sebe plavky, ako sa spomína v zadaní, často mám len športové oblečenie a pomerne často som pritom aj zablatená, ale je mi tak dobre. A ani nemusím dodávať, že s čistou hlavou je to nemerateľne lepší pôžitok – prežívať aj byť zablatená ☺

Share This