Aj v minulosti som si uvedomila, že ako mi pribúdali roky, tak som menej prosila, o to  častejšie ďakovala a bola som vďačná. Vďačnosť chápem ako uvedomenie si života okolo seba, že nič nie je samozrejmé, automatické. Ani vzťahy, ani zdravie, ani príležitosti. Očividne som potrebovala niečo prežiť, aby som vedela byť úprimne vďačná, nie len ďakovať. Veľký pocit vďačnosti a šťastia si uvedomujem už veľa, veľa rokov, keď sa večer zakutrem do perín. Som vďačná, že mám posteľ vo vlastnom dome, kde sa cítim bezpečne, že sa nemusím báť streľby a lietadiel, že mám teplú posteľ a ráno teplú kávu, že moje deti sú v bezpečí a vedľa mňa je  niekto, koho ľúbim a komu verím.  Sú to príjemné pocity, pri tej vďačnosti a šťastí ma však myšlienky privedú aj k tým, čo toľko šťastia nemajú… tak sa za nich aspoň pomodlím. Niekedy som moc unavená, ale pri dotyku s perinou a uvoľnením tela, zaspávam s pocitom vďačnosti. V súčasnej dobe je pocit vďačnosti o to väčší, ako veľmi si uvedomujem , že som toto a vlastne všetko mohla stratiť. Som vďačná všetkým a za všetko, čo sa mi v živote deje, že môžem na sebe pracovať. Je to zvláštne a krásne pri akých dennodenných situáciách si tú vďačnosť uvedomujem.  Dúfam, že mojim fungovaním, prežívaním a zdieľaním bude výsledok, že šancu som využila správne. Ako som písala, vďačná som všetkým, moc, ale môjmu manželovi určite najviac, z celého srdca.

Share This