Téma úvahy je veľmi pekná a mne blízka.
Každý veríme vo svojom živote niečomu a ja už od mladosti na dušu, ktorá sa učí cez prežívanie rôznych životných situácií a postoje k nim. Touto svojou vierou som bola vždy trochu iná nakoľko sa líšila od náboženskej viery, ale nie som ani ateista..
Viem, že je pre mňa moja duša dôležitá a cítim, ako reaguje na všetky moje prežívania.
V minulosti som mala veľa nezodpovedaných otázok ohľadom zmyslu života, mojej úlohy v tomto živote…zistila som, že nikto mi nedá odpoveď a tak som sa dala cestou, že sa budem snažiť byť čo najlepším človekom, nikomu vedome neubližovať a brať druhého človeka ako bytosť s takými istými neistotami.
Hlavne ma to upokojilo, našla som nejaký zmysel.
Dosť dlho ma to uspokojovalo, bola som užitočná a svoje nedostatky som kompenzovala pomocou, potláčaním svojich potrieb. Všetko zle…začarovaný kruh…alkohol a veľké výčitky, mojej duši som riadne ubližovala až som došla k presvedčeniu, že neviem využiť príležitosti, čas, míňam sa môjmu cielu byť dobrým človekom a neubližovať…nechápala som načo vôbec ešte existujem..
Po poslednom alkoholovom fiasku som cítila bezradnosť mojej duše, viedla s ňou rozhovor a prišlo mi, že to, že nie som ešte mŕtva alebo niekde pod mostom , že moji blízki mi dávajú ešte príležitosť dať sa do poriadku, nájsť sa, musím s pokorou zobrať ako príležitosť, aby mohla moja duša povedať, že toto ma už odžité, zobrala si kopec ponaučení a môže napredovať. Veľa sa s ňou rozprávam, snažím sa k nej byť láskavá a je na prvom mieste.
Najnovšie komentáre