Téma úvahy je veľmi pekná a mne blízka.

Každý veríme vo svojom živote niečomu a ja už od mladosti na dušu, ktorá sa učí cez prežívanie rôznych životných situácií a postoje k nim. Touto svojou vierou som bola vždy trochu iná nakoľko sa líšila od náboženskej viery, ale nie som ani ateista..

Viem, že je pre mňa moja duša dôležitá a cítim, ako reaguje  na všetky moje prežívania.

V minulosti som mala  veľa nezodpovedaných otázok ohľadom zmyslu života, mojej úlohy v tomto živote…zistila som, že nikto mi nedá odpoveď a tak som sa dala cestou, že sa budem snažiť byť čo najlepším človekom, nikomu vedome neubližovať a brať druhého človeka ako bytosť s takými istými neistotami.

Hlavne ma to upokojilo, našla som nejaký zmysel.

Dosť dlho ma to uspokojovalo, bola som užitočná a svoje nedostatky som kompenzovala pomocou, potláčaním svojich potrieb.  Všetko zle…začarovaný kruh…alkohol a veľké výčitky, mojej duši som riadne ubližovala až som došla k presvedčeniu, že neviem využiť príležitosti, čas, míňam sa môjmu cielu byť dobrým človekom a neubližovať…nechápala som načo vôbec ešte existujem..

Po poslednom alkoholovom fiasku som cítila bezradnosť mojej duše, viedla s ňou rozhovor a prišlo mi, že to, že nie som ešte mŕtva alebo niekde pod mostom , že moji blízki mi dávajú ešte príležitosť dať sa do poriadku, nájsť sa, musím s pokorou zobrať ako príležitosť, aby mohla moja duša povedať, že toto  ma  už odžité, zobrala si  kopec ponaučení a môže napredovať. Veľa sa s ňou rozprávam, snažím sa k nej byť láskavá a je na prvom mieste.

Share This