Často teraz počúvam podcast Boris a Brambor.  Vedú ho dvaja hokejisti – Marián Gáborík a Boris Valábik a pozývajú si tam zaujímavých ľudí, najmä zo sveta športu.  Minule som si v aute pustila diel s Petrom Bondrom, lebo ho chválili ako človeka, ktorý sa venuje a má výborné tipy na duševnú prípravu.  Hovoril o tom, ako sa pripravoval na zápasy a aká dôležitá (odhliadnuc teraz od všetkej fyzickej driny, režimu, stravy atď) bola pre neho práve duševná príprava, ako si vizualizoval veci, ako si počas jednej sezóny lepil papieriky s nápisom 20 všade po byte, keď chcel dať 20 gólov v cca 40 zápasoch (napokon odohral 47 zápasov a dal 34 gólov, sezóna 94/95 myslím), ako sa motivoval, duševne pripravoval a v danom momente, keď mieril na bránku, nerozmýšľal o tom, žiadne veľké stratégie, vtedy už dal na inštinkt, až moment prekvapenia. Nechal to na svoje vnútro.  

Ja hokej nehrám, ale počúvala som všetko, čo hovoril a podvedome som si to premietala do mojej situácie.  Ako ja pripravujem svoje vnútro,  dušu, inštinkt, „vnútorný pocit“, ktorý sa jednoducho zrazu objaví.  Podľa mňa totiž príde len vtedy, ak sa o dušu staráme, ak s ňou komunikujeme a vychovávame komunikáciu s ňou.  

Začnem teda druhou otázkou a to, ako sa o moju dušu starám ja a spomeniem, čo funguje u mňa.  Zistila som, že som dorástla na jogu.  Nikdy som k nej nemala iný ako čisto fyzický vzťah.  Teraz ju vnímam inak, skvele si zacvičím, ale cítim, ako sa moje vnútro sústreďuje na každý pohyb, je to skoro ako meditácia.  Údajne práve spôsob cvičenia jogy veľmi súvisí s činnosťou mozgu a rozvíja ju, tak možno aj preto sa myseľ a vnútro sústredí na tie pohyby.  Mám pri tom pocit, ako by som precvičovala aj tú dušu.  Ak si potom dám ešte meditáciu, je to úplne najlepšie, ale tá sa mi nie vždy darí.  Ak aj nedám meditáciu v pravom slova zmysle, zvyknem sa aspoň na chvíľu sústrediť a prizvať si do života, to čo chcem, aby v ňom bolo. Alebo si predstavujem, ako by som sa chcela v živote cítiť a mať, trochu ako ten Bondra so zápasom. Cez deň sú pre mňa momentom starostlivosti o dušu všetky chvíle, kedy som v prítomnom okamihu, nepredbieham, neanalyzujem, len vnímam, čo je, vtedy cítim, že moja duša je so mnou.  Skvelou starostlivosťou o dušu je aj príroda, len tak byť a nechať aj tú dušu vyvetrať. Taktiež silným nástrojom starostlivosti o dušu je pre mňa písanie, denníky sú najlepšie.  Práve nedávno som si hovorila, ako by som s tým opäť mala začať.  Niekedy mi však stačia aj malé zápisky – ten akt písania je pre mňa silnejší, ako len uvedomenie.  Taktiež, už dlhšie uvažujem, že by som chcela mať niečo ako „vision board“ – tabuľu s obrázkami toho, čo je pre mňa dôležité, niečo ako tie 20-tky nalepené u Bondru, ale na jednom mieste.  Aby si tá duša všimla, aj v tom vonkajšom svete, ako vyzerá to, o čom sa bavíme. 

Duša je pre mňa spôsob komunikácie so sebou a niečím silnejším, čo je súčasťou mňa. Niekedy sú tie spojenia s mojou dušou naozaj silné, úplne cítim, ako sme na jednej vlne a vtedy sa cítim silná a slobodná. Sú naopak aj dni, kedy mám dojem, že spojenie niečo ruší, vtedy sa snažím zistiť, čo to je, alebo sa len naladiť na tú správnu nôtu.  V zásade, pokiaľ som verná sama sebe, svojim hodnotám a snom, duša je spokojná.  Keď sa tak nechovám alebo necítim, dá mi to vedieť a vtedy je vo mne malý nepokoj, ruch, nekľud.  Takže toto je pre mňa duša, tá komunikácia.  Zároveň je to ten vnútorný pocit, inštinkt.  Ten sa vie ozvať.  Nie vždy mi hovorí to, čo by som chcela počuť, ale je až neskutočné, ako niekedy funguje, ako dáva signály, také chvíľkové pocity, ktoré často pochopím až neskôr alebo sa nejako zrealizujú až neskôr, niekedy aj s odstupom mesiacov, neuveriteľné. 

Takže toto je moja duša, moje vnútro, môj pokoj, môj maják, moja súkromná telefonická linka, moja vizualizácia, moje „nálepky s 20-kou“, môj kompas, môj inštinkt.  Verím, že tých dní, kedy ideme ruka v ruke ako zladené parťáčky (nielen na ľade) bude čo najviac.

Share This