Podnadpisom k zadaniu je nasledovný citát: „Nie vždy dostanete to, čo chcete, ale vždy to, čo potrebujete“.  Nie som si istá, či s týmto súhlasím.  Podľa mňa je to trošku výhovorka, hodenie zodpovednosti alebo pocitu prázdna na niečo mimo našej kontroly. „Nesťažuj sa, že nemáš, čo chceš, toto je pre teba dobré“, tak mi to znie… Veľakrát sa hovorí o tom, ako na dobré treba čakať, ako to, čo nás nezabije nás posilní, ako treba neustále pracovať na vzťahoch, aby sme potom niekedy raz možno boli silní, spokojní, šťastní, úspešní… Naozaj to takto funguje?

Chápem, že nemôžeme mať stále všetko čo chceme a ešte aj hneď. A pravdou aj je, že ani by to nebolo dobré.  Keď chce malý chlapec byť vojakom, asi by nebolo ideálne, ak by sa ním aj v skutočnosti stal. Keď chce dievčatko byť princezná, ani tá nemusí mať na ružiach ustlané. Dobre, že sa to nestalo. No ak chce niekto byť šťastný a prechádza utrpením, je to preto, že to potrebuje? Ak je niekto na dne, hoci nechce, je to preto, lebo to potrebuje?  Potrebujeme tieto lekcie k tomu, aby sme sa posúvali? Je to záruka toho, že keď dostaneme, čo údajne potrebujeme, je to lepšie ako to, čo by sme chceli? 

Nie tak dávno, keď som bola v nemocnici, začal za mnou chodiť jeden rodinný známy s tým, že chápe moju situáciu, rozumie mi a on vie, čo potrebujem, a keby som za ním už pred pár mesiacmi prišla, určite by mi bol pomohol. Potom začal chodiť s darčekmi, pozornosťami a radami, ktoré údajne potrebujem.  Nebol prvý, ktorý vedel, čo vraj potrebujem. Zrazu bolo expertov na moje potreby pomerne dosť. A ja som potrebovala kľud od ich predstáv o mojich potrebách, kľud od ich potrieb. Napriek tomu, mala som v sebe dilemu: na jednej strane by som predsa nemala odmietať, to čo vraj potrebujem, na strane druhej, mala som z toho nedobrý pocit, mala som dojem, že sa mi tu niečo nanucuje.  Je to, ako keď vám dávajú brožúrku s označením nejakej cirkvi alebo marketingový leták, všetci vedia, čo potrebujete. Nedávno som počula vetu, že darček, ktorý nepotrebujete, alebo nechcete môžete odmietnuť, pretože ak vám niekto dáva, čo nechcete, nerobí to pre vás ale kvôli nemu samému. 

Ja skôr verím tomu, že človek by mal dostávať do života dobré veci, dostávať aj to, čo si želá a nielen to, čo potrebuje.  Každý závislý by povedal, že potrebuje ďalšiu dávku, ale túži byť čistý. Je v tomto kontexte lepšia potreba alebo želanie? Jasná odpoveď. Zodpovedný človek, ktorý nemá zlé srdce nenaloží s tým, čo dostane zle. Zmyslom života by malo byť šťastie, byť šťastný a dávať šťastie iným. Takže, ja by som ten citát upravila na „nie vždy dostanete, to čo chcete, ale dýchajte a verte, že to raz príde.“ Áno, niekedy k nám príde to, čo sme chceli v inej podobe a tešíme sa z toho, niekedy k nám príde niečo, čo sme nečakali a je to úžasné, niekedy k nám príde niečo smutné a je to silná skúsenosť. Ďakujem za ne, ale posúvam sa a prosím si iné. „Nie vždy dostanete to, čo chcete, ale vždy to, čo potrebujete“ u mňa neplatilo, resp. nemyslím, že mi zabezpečilo osobný rast alebo dobrú skúsenosť.

Dostať to čo chceme je podľa mňa oveľa väčšia zodpovednosť, ako dostať to, čo vraj potrebujeme.  Lebo za to, čo si vyberiem ja, čo si želám ja, zodpovedám len ja.  Niekedy je to dobrá skúsenosť, niekedy nie, ale je v súlade so mnou a práve tá je pre mňa dôležitá.

 

V poslednej dobe cítim, že moje telo a duša sú naozaj veľmi prepojené. Niekedy, keď si myslím, že by som mala niečo urobiť, lebo je to správne, vhodné atď, ale nebolo by to dobré pre mňa, cítim až také mravčenie na koži. 

Som veľmi vďačná za momenty, kedy sa viem počúvať a kedy si viem vybrať, čo chcem. Veľakrát som to nevedela a utekala som, dusila som vlastné želania a skutočné moje potreby náhradami šťastia.  Skončilo to nie dobre.  Teraz sa učím plniť si želania, nie len potreby, viem, že ich nebudem všetky mať, ale verím životu a mojím snom, môjmu vnútru. Nechcem sa uspokojiť s potrebou. Niektoré veci neovplyvním, ale vedome sa počúvam a tým sa nechávam viesť.  Som na začiatku tohto dialógu, ale kým sa mi v ňom darí, kráčam ďalej. Je nesmierne ťažké povedať si, čo chceme, stáť si za tým a ísť si za tým a popri tom rešpektovať chod života.  Nemusia to byť veľké ani drahé veci, absolútne nie, malé želania, malé kroky, to je jedno. Ale keď sa toto darí, cítim, že môj deň mal zmysel a za také chvíle som vďačná. 

Share This