Moja dobrá kamarátka mi spomenula, že si ide dať urobiť nové fotky, portréty jednému uznávanému fotografovi.  Spýtala som sa jej, či by urobil aj mne.  Dala mi na neho číslo a do pár dní sme mali dohodnuté stretnutie, aby sme sa dohodli na spolupráci.  Malý zázrak, pomyslela som si, jeho prácu veľmi obdivujem a zrazu, mám sa s ním stretnúť. O pár dní bolo fotenie a pár dní na to som mala prvý výber fotiek pred sebou.  Radosť mi urobili dve skutočnosti: vďaka foteniu som spoznala úžasného človeka a vďaka jeho fotkám som vizuálne našla aj seba. Často sme na skupinách hovorili o tom, ako si človek s novým nastavením a vlastnej úprimnosti pritiahne do života tých správnych ľudí. Mám to šťastie, že sa mi to naozaj deje a som za to veľmi vďačná.  Toto stretnutie bolo jedným z takých stretnutí. Ten pocit, keď si s niekým naozaj rozumiem, keď som sama sebou a nepripadám si divná, keď témy, ktoré ma zaujímajú zaujímajú aj toho druhého a vzájomne sa počúvate a inšpirujete a učíte, keď cítite pokoru veľkého človeka, to sú krásne stretnutia.  Tak také som mala a cítila som sa pritom úžasne. Rovnako silný ak nie silnejší bol pre mňa moment, keď som videla prvé fotky.  Od malička som sa trápila, že nie som dosť pekná.  Potom som sa trápila, že nie som dosť vyrovnaná a môj život je zmätok.  No ono v určitom štádiu sú tieto veci prepojené…  V poslednom období som už začala mať z môjho vnútra iný pocit, cítila som, že sa posúvam, že si to moje vnútro čistím a začínala som nadobúdať zo seba oveľa lepší pocit.  A potom som uvidela tie fotky.  Bola na nich žena, mladá a pekná, s ikrou v očiach, zamyslená aj rozhodná, hanblivá aj istá, niekto, kto sa dobre cíti vo svojej koži.  Pozerala som na ne… Môžem toto byť naozaj ja?? Je to len nejaký vizuálny klam, alebo je to naozaj?  Je možné, že to, čo cítim vo vnútri sa ukázalo i navonok tak, ako som si to nevedela predstaviť? Musela som vlastnú zmenu zbadať tak jasne až keď to niekto zachytil jeho vlastným citlivým a vnímavým okom? Nerada sa fotím, ale tu som zostala dojatá.  Poďakovala som za tie fotky a povedala, ako som sa cítila, že znamenali pre mňa oveľa viac, ako „len fotky“.  A reakcia? Žiarila si ako čistý anjel, ja som to len zachytil… Tak vtedy som sa rozplakala. Od radosti. Bolo to také krásne a ja, akoby som prvýkrát v živote pocítila akúsi celistvosť a jednotu môjho tela a duše.  Bol to nádherný pocit a tie fotky sa pre mňa stali mementom, mementom mojej zmeny, môjho nájdenia sa a prišli práve v tomto období, pre mňa tak dôležitom. Veľa to pre mňa znamenalo, pre to malé dievča, ktoré nebolo dosť pekné, aj pre tú úspešnú ženu, ktorá sa kedysi stratila. Teraz, akoby sa opäť našli, ale tie lepšie verzie z nich oboch. Nie dokonalé, len očistené od nánosov, úprimné. A to je dôvod na obrovskú radosť. J

Share This