V skupine som od konca mája minulého roka a som tu doma. Od prvého momentu som vedela, že toto je to pravé, čo som už veľmi dávno potrebovala. Na prvej terénke som to vyslovila, že sa tu cítim bezpečne. Neobávam sa ponižovania, napádania, výčitiek, vyťahovania toho, čo som spravila zle, negovania každej mojej vety. Bezpečie. Takto si predstavujem rozhovory v rodine. V zdravej rodine. No v rodine je všetko akési háklivé, hovorí sa o rozumových veciach, no city, emócie, do týchto hladín už nejdeme. Všetci sme zranení. Vždy som si vedela viac a ľahšie povedať s cudzími ľuďmi či kamarátmi. V jednotlivých členoch našej skupiny cítim: svojho brata, v ďalšom manžela, s jedným som smutná, ďalšej verím, terapeutku obdivujem za jej spôsob vcítenia sa do nás, našich myšlienkových pochodov a najmä, ako z toho von. Seba nikto nevidíme tak dobre, ako nás Vy vidíte. Obvykle na druhých ľuďoch lepšie vidíme chyby aj dobré vlastnosti, než na sebe. Vždy som vravela, že potrebujem niekoho, kto sa nás pozrie z nadhľadu. Tu v skupine sa cítim s oporou lepšie ako doma. Rozprávať sa potrebujem hlavne o svojom prežívaní. V skupine môžem všetko povedať. Vlani mi bolo trápne stále začínať medzi prvými, tento rok viac čakám na vyzvanie, držím. Tu v skupine sa učím byť pokojnejšia, pomalšia, rozvážnejšia, lebo som vždy rozprávala o tom, čo prežívam, už necítim takú potrebu, je mi s Vami dobre aj mlčky.  To mi priniesla skupinová terapia. A odhalenie závislosti na pomáhaní z posledných stretnutí mi je vykúpením, naozaj už mám dosť, cítim, že svoju úlohu v rodine som už splnila a môžem žiť slobodný život. Tu ma na osobných stretnutiach bavilo sledovať reč tela, prekrížené ruky, nohy a uzavretosť, či otvorené kolená tých, čo už sú tu dlho a sú v pohode, podriadenosť a nadriadenosť podľa šírky nosa atď,  Rada pozorujem ľudí, mám rada ľudí, obdivujem ľudí. Keď sú spokojní s vývojom, ako sa obzrú dozadu, keď chcú niečo povedať, naklonia sa dopredu, keď chcú mlčať, zakrývajú si ústa, a podobne.

Share This