ČO DO MÔJHO ŽIVOTA VNÁŠA VYTVÁRANIE DOMNIENOK O TOM, ČO SI INÍ ĽUDIA MYSLIA ALEBO ČO INÍ ĽUDIA ROBIA?

Pamätám si, ako som začiatkom roka bola na prednáške s názvom otvorená komunikácia. Tá prednáška sama o sebe bola veľmi slabá a prednášajúci ani sám celkom nevedel, o čom hovorí.  No v jednom vo mne zanechala silnú myšlienku – nepredpokladaj, pýtaj sa. Snažím sa ňou riadiť a veľmi mi to pomáha. Občas sa otvorenej komunikácie bojím.  Bojím sa, že budem sklamaná odpoveďou. Bojím sa, že môj názor bude zahriaknutý, vysmiaty alebo neuznaný. Bojím sa, že odpoveď by ma mohla vyviesť z mojej ružovej záhrady krásnych predstáv a snov.  Načo sa pýtať, keď môžeme žiť vo svojich predstavách a vyhýbať sa možno drsnejšej realite… Má to však aj druhú stranu a tá sa mne stávala častejšie. Mala som dojem, že niekto si o mne myslí niečo zlé, že nejaká poznámka bola namierená proti mne, že nejaký úškrn na tvári smeroval mne, že v práci dopadne všetko zle a v súkromí už úplne.  Zabarikádovala som sa do ticha a žila v strachu zo všetkého zlého čo ma čaká.  Dokázala som si vytvoriť, celkom sebestačne, úplne kompletné svety – svet neuznania a odmietnutia a svet nádejí. A potom, začala som sa pýtať.  Priviedla ma k tomu moja terapeutka dvoma základnými otázkami v situácii, keď som jej raz povedala, ako určite niečo dopadne zle.  Prvá znela: v minulosti, koľkokrát sa Vám stalo, že sa tie zlé predpoklady naozaj naplnili?  Zamyslela som sa a musela som uznať, že skoro nikdy.  Tá druhá otázka bola, a čo keby ste sa spýtali priamo, čo od vás niekto chce, čo si myslí, alebo ako to myslí? Začala som na jednoduchých veciach, postupne pridávala.  Nesmierne sa mi uľavilo.  Toľko otázok, ktoré som predtým nosila v hlave, rozmýšľala nad nimi a vymýšľala neviem aké scenáre, odoberalo mi to energiu, ale priamo som sa nespýtala.  Potom som začala a veľmi mi to pomáha.  Snažím sa byť otvorená.  Ak je niečo, čo ma trápi a viem sa na to spýtať, viem to otázkou vyriešiť, urobím to a ono sa mi ukazuje, že spravidla tá odpoveď nie je taká hrozná, že ten človek sa zvláštne uškrnul, lebo mu niekto stúpil na nohu a nie preto, že ma neznáša, že môj predpoklad neuznania vôbec nie je na mieste ba práve naopak a pod. A najmä, uľaví sa mi, robím s konkrétnymi faktami, odpoveďami, s tým, čo viem. Vytriedim, odložím uvoľním miesto a idem ďalej.