Radosť pre mňa nie je spojená s jednou vecou alebo jedným človekom.  Radosť je pre mňa pocit, príjemné a naplnené tu a teraz, okamih, kedy bez ohľadu na okolnosti mám dojem, že v určitom okamihu to, čo robím, čo vnímam, čo cítim je v poriadku. Že sa práve v tom danom momente cítim dobre a vychutnávam si ho bez toho, aby som ho príliš analyzovala, porovnávala, zasadzovala do minulosti či budúcnosti. Áno, radosť, to je pre mňa stav mysle v jednom okamihu viac, ako čokoľvek iné. Samozrejme, sú ľudia, ktorých samotná existencia ma napĺňa radosťou.  Vybavujem si momenty, kedy som si hovorila, ako je možné, že len to, že ten človek je ma robí tak šťastnou, napĺňa môj život radosťou. No zároveň viem, že radosť napojená na niekoho, alebo niečo môže byť vratká. Ten niekto, niečo tu teraz môže byť a potom nemusí a vtedy sa radosť stratí. Môžem si myslieť, že niečo potrebujem k radosti a pritom to tak vôbec nemusí byť. Preto veľmi rada mám práve tie, ktoré zažívam vo vlastnej tichosti. Je to taký intímny osobný pocit, keď sa cítim dobre, keď si všimnem, že sa usmievam, keď zaspávam s úsmevom, keď sa teším na ďalší deň, keď mám srdce na poriadku a viem, že je to vo mne. A pokojne to môže byť radosť vyvolaná niekým alebo niečím, ale je tam a je moja, nezávisle moja. Je to ako svetielko nádeje, lásky, pokoja, ktoré je vo mne a to je radosť.  A to svetlo, ono sa dá rozdávať a vtedy je to tiež krásny pocit plný radosti. Ono ho totiž neubudne. Základ je vychutnať si ho práve v tom danom okamihu. Mala som obdobia, kedy mi radosť bola na míle vzdialená (resp., ona asi bola vo mne, len som si ju zabahnila, ako to ja volám), nevidela som ju, necítila, cez tie nánosy zlozvykov, sebakritiky, nelásky a neúprimnosti.  Nechcem tie pocity zažiť opäť. A tak, keď cítim radosť, teším sa z nej a ďakujem zo srdca, že ju mám. A modlím sa, nech je pri mne.

Share This