Mala som rozhovor s mojou psychologičkou a prebrali sme vzťahy a otázky, na ktoré zatiaľ nemám odpoveď. Ona povedala, veď je to práve o tej ceste, niekedy nemusíme byť v cieli, stačí, že idete. Spomenula som si na text mojej obľúbenej pesničky – Cesta (Kryštof a Tomáš Klus). Spievajú o ceste, na ktorej je niekedy ťažko ísť, ale zároveň o tom, čo ťažké cesty prinášajú, že majú v sebe aj prísľub nehy, že nič netrvá večne a o tom chcem dnes písať. Čo prinášajú ťažké cesty? „Víc síly se prát, na dně víc dávat než brát…“ Moja ťažká cesta bolo obdobie pred liečbou. No tá ťažká cesta mi dala silu. Silu sa o seba postarať, biť sa za to, aby mi bolo lepšie. Stále je občas ťažká, ale keď je človek dole, veľa si váži. Váži si všetko to čo má a čo môže získať. Koľko toho ja sama môžem vytvoriť v mojom živote. Uvedomila som si, že nemusím zachraňovať celý svet, že dôležité je, aby som bola zdravá, čistá, úprimná k sebe a iným a svojím chovaním tak dodávať radosť sebe a okoliu. Niekedy úplne stačí, že neubližujem svojím správaním iným, že pozdravím niekoho na ulici a prehodím pár slov s človekom, ktorý vyzerá smutne. Lebo dno ma naučilo dávať a mať chuť dávať a tešiť sa z toho. Nikdy nevieme, čo človek skrýva, čím si prechádza a niekedy aj veľmi málo vie zmeniť veľa, viem to podľa seba, keď ma poteší úsmev, pozdrav, alebo srdce na strome počas prechádzky v lese. Tieto malé radosti ma robia silnejšou. A paradoxne mi dodávajú viac sily, sily vydržať na mojej ceste a nájsť na nej radosť. „Přestat se zbytečne ptát jestli se blížím k cíli… a kam zvou, zvodidla co po tmě mi lžou…“ Áno, niekedy by som najradšej bola v cieli hneď, videla výsledky, mala všetko hotové a vyriešené. No učím sa, že to tak nefunguje. Že život je ten proces, to objavovanie. Ak chceme vyjsť na kopec a naozaj si tú cestu užiť, potom je potrebné ju vyšliapať. Takže, aj ja sa snažím, aby som na mojej ceste ďalej kráčala, každý deň nejakú časť. Možno občas odbočím zle, vrátim sa, ale dôležité je ísť ďalej a nenechať sa zlákať hlasmi bývalých zlyhaní, nevstupovať do tých istých riek s tým pôvodným nastavením. Áno, vždy sa objavia tie „zvodidlá čo klamú“ a môžu lákať, ale tu treba byť neústupný. Niekedy mi to ide, niekedy mi život opäť vracia rovnaké lekcie, aby som sama zistila, či reagujem rovnako, alebo som sa pohla ďalej. Nie je to vždy pre mňa jednoduché a možno niekedy urobím menšie prešľapy (nie v abstinencii), ale vidím, že moje nastavenie je iné a že miera uvedomenia je inde. Takže verím, že sa učím a posúvam. „Přestat se zbytečne ptát zda couvám spátky a plýtvám řádky, co řvou, že už mi doma neotevřou…“ Asi je normálne, občas zastať a pootočiť sa späť, no treba pozerať vpred. Ja si často vizualizujem seba, kde chcem byť, ako sa tam chcem cítiť, nemusí to byť konkrétne, skôr si vybavím nejaké prostredie, výraz tváre, pocit šťastia. Toto je to, čo chcem pred sebou vidieť a kam chcem ísť, bez ohľadu na to, čo bolo. No niekedy je to ťažké práve preto, lebo „doma mi už nechcú otvoriť“. Pretože mám iný pohľad a niektorí ľudia zostali vzadu, za mnou. Pozerajú kam to idem, kto to vlastne som, kde som sa tam nabrala a čo sa to so mnou deje. Je iná, počujem často, je uzavretá, hovoria. Občas ma chytí pocit viny, ale ja viem, že konečne som na vlastnej ceste a že asi to bude znamenať aj to, že niektorí už na mňa nebudú pozerať tak ako predtým a možno na mňa, do mňa ani nedovidia. Verím, že na mojej ceste nebudem sama a že ma hádam moji blízki raz pochopia a budú vedieť, že som im nechcela ublížiť, len som sa musela pohnúť. Vlastným smerom. „Tou cestou, tým směrem prý bych se dávno měl dát…“ Áno, tak toto je tá moja cesta, asi som na ňu mala vykročiť už skôr, ale možno aj nie. Možno som potrebovala dostať sa tam, kde som bola, aby som sa vedela odraziť a pohnúť ďalej. A aj keď je občas neľahká, viem, že musím ísť ďalej a zostať verná sama sebe. Dúfam, že idem správnym smerom a nezanechávam za sebou spúšť.

Share This