Chcela by som cítiť nádej. Uvedomujem si, že všetko je proces. Že nie je tak dôležitý cieľ, ako cesta, ten postup a radosť z nej. Načo by sme išli do lesa, ak by sme so sklonenou hlavou pozerali do zeme a mysleli len na starosti všedného dňa. Život je cesta, ktorú si treba vychutnávať. Pozerať sa okolo seba, mať hlavu vztýčenú, aj keď sú na nej slzy. Lebo inak neuvidím, čo je predo mnou, čo je okolo mňa a žiť zo spomienok a minulosti je úloha múzeí, nie živej bytosti. Preto si predstavujem, že v tomto roku, ak na mňa doľahne smútok, už mu úplne nepodľahnem, ak budem cítiť len beznádej, nájdem silu zdvihnúť hlavu a veriť v krajší deň. Veriť, že kráčať sa vždy oplatí, že základ je ísť, občas pomaličky, ale nezastať, nenechať sa prevalcovať a stratiť chuť. Chcela by som sa naučiť sebavedomiu. Chcela by som si veriť, nie príliš, tak akurát, že stojím za to, vedieť sa pochváliť, byť pokojná a mať ten kľud v pohľade, akí majú spokojní ľudia. Nie len, keď ich niekto fotí alebo vidí, aj keď sám stojí v kuchyni. Presne tak si seba predstavujem, ako stojím pri jedálenskom stole, ukladám naň nejaké veci a usmievam sa v duši a je to vidieť aj na tvári a mojom tele. Lebo viem, že môj život je fajn, že som si ho pekne vytvorila a vytváram. Nie dokonale, tak akurát. Veriť sebe a svojim projektom, aby som nemala strach z ľudí a ich sily, verila tej svojej.
