Tak ako v mnohých veciach viem byť odvážna a silná, pokiaľ ide o ťažké situácie v mojom živote, nie som si celkom istá, ako sa mi darí s nimi vysporiadavať. Myslím, že v minulosti som ich pomerne často popierala. V súčasnosti sa s nimi snažím popasovať priamo. V tom je asi rozdiel a určitý posun. Pokiaľ ide o minulosť, boli dva typy riešení ťažkých situácií.  To prvé bolo, že nastalo u mňa akési znecitlivenie. Mozog vypol nepotrebné časti tela zapol konanie v núdzi a moje telo aj myseľ sa sústredili na vyriešenie alebo prežitie situácie.  Vyplo citlivosť, smútok, bolo to ako zviera, ktoré potrebuje prežiť a pudy sa stanú silnejšie než akékoľvek pocity. Ďalším spôsobom sa stalo popieranie.  Nie také vedomé, len som si myslela, že keď si poviem, že niečo neexistuje, alebo že to v podstate nie je problém, prejde to.  Myslela som si, že niečo mám vyriešené, ale dobehlo ma to, ak to tak nebolo. Len to vo mne bublalo, ticho, pod pokličkou a potom vyrazilo von.  Okrem toho som sa snažila niekedy uniknúť od neľahkých situácií, prebiť ich, aj alkoholom, umlčať ich, prehodiť výhybku v mozgu na inú dimenziu.  Mala som dojem, že ma to uvoľnilo a často aj, len nie vždy dobrým spôsobom.  Práve naopak, neskôr sa pod vplyvom látky stával ten problém horší, pocit smútku, strachu a samoty sa len prehĺbil. Najskôr to fungovalo príjemne, ale potom to bolo oveľa horšie ako predtým. Tento rok sa pre mňa začal tým, že som si musela priznať, že vlastne tie ťažšie situácie v sebe mám. Že si ich nesiem a aj ich zažívam, tak ako ktokoľvek iný. A že najlepšia cesta je vysporiadať sa s nimi priamo a v primeranom čase. Toto sa stále učím.  Keď som začala čistiť svoje vnútro a lepšie doň vidieť, uvedomila som si, že sú tam ťažoby.  Najskôr som mala tendenciu len si ich prežiť sama, prežiť smútok a bôľ, ktoré som predtým nepripúšťala. Potom prišiel hnev a napokon nejaké ukľudnenie. Teraz sa snažím ťažšie situácie riešiť pomerne včas, keď nastanú, priamo. Buď sa pýtam seba, prečo je to pre mňa ťažká situácia, snažím sa ju pochopiť, prebrať si, či je dôvod na obavy, alebo je to len nejaký starý vzorec v hlave. V tomto mi veľmi pomáha aj terapia. Ak sa to týka niekoho iného, spravidla si to s tým človekom vydiskutujem. Poviem mu, ako to na mňa pôsobilo, že sa ma to dotklo, nahnevalo atď. a riešim to priamo. Toto sa mi veľmi osvedčilo, ale nie vždy mám na to ešte odvahu.  V niektorých prípadoch sa bojím, že o toho človeka prídem, že ma nechá a to je môj dosť silný všeobecný strach, bez ohľadu na to, či za to stojí alebo nie. Myslím, že to súvisí aj s mojím sebavedomím – ak by som si viac verila, prezentovala veci isto, ten druhý by ma podľa mňa len rešpektoval a nie opustil.  Niekedy to ide, niekedy nie, ale učím sa to. Spravidla mi to veľmi následne pomôže, lebo sa mi uľaví a nenesiem bremeno so sebou. Ale ľudí tým prekvapujem, nie sú na to zvyknutí. Nuž a napokon mi pomáha viera, nádej, blízki ľudia.  Tí, ktorí ma rozosmejú, podporia, vypočujú, bez nich by som to nezvládla.  Rovnako nie bez viery a nádeje, že bude dobre, že všetko zlé je na niečo dobré a že sa mi splnia moje sny.

Share This