Letné dni, dovolenka navodzujú príjemné pocity, vidinu ničnerobenia, relax. Leto mám rada, aj keď rokmi veľké slnko už nemusím. Myslím, že musím začať ešte pred letom. Tento rok je veľmi zvláštny a pre mňa začal dosť zle. Bolo to v znamení toho, že v decembri mi zomrel ocino,myslím, že to bolo pre neho vykúpením, ale bolelo to. Bola som dosť zmätená, akoby som to všetko len pozorovala, aj seba. Vnímala som, že sa nejak mením a nepáčilo sa mi to. Nebola som so sebou spokojná. Cítila som sa nejak odpojená.  Niekedy koncom februára som mala úraz ramena / doteraz chodím na rehabilitáciu…/  a prišla korona. Zvláštne obdobie plné nových prežívaní, obáv, nútenej izolácie. Musím povedať, že mne neprekážala, nemala som chuť stretávať sa s ľuďmi. Bola som rada, že s maminou a dcérou som bola iba v každodennom telefonickom spojení. Nechcelo sa mi dívať sa im do očí. No dosť som sa bála, mamina má svoj vek a dcéra je doktorka. Keďže podnikáme v službách, gastro a cestovný ruch, ekonomicky sa nás to veľmi dotýkalo. Doma vládla veľká neistota a ja som nevedela ako manželovi pomôcť, čím by som prispela. Bola som si vedomá, že ja som problém naviac. Mlelo sa mi toho v hlave moc, mala som predstavu,čo by som chcela a mala urobiť, ale hneď sa ukázali aj prekážky..ktoré sú niekedy hodnotené ako  výhovorky, až kým sa nerozoberú. Bol tam aj strach zo zlyhania a moja slabota ma doviedla k takému zlyhaniu, ktoré bolo naozaj cez čiaru. Pre mňa ticho a tma. Jedna veľká otázka – ako som to mohla? Ako budem žiť? Zaslúžim si vôbec? Ako sa im pozriem do očí? Uistila som moju rodinu, že si uvedomujem, že úprimná prosba o odpustenie stačiť nebude. Veľmi si vážim, že chceli byť a sú pre mňa oporou.  Cítila som, že ani oni nevedia ako ďalej, že sú zranení. Veľmi ma to bolelo a bolí.  Korona mi dopomohla k spoznaniu skupiny, ktorá  je veľmi zaujímavá a vládnu v nej krásne vzťahy.   Začala som cítiť zem pod nohami , začala som byť láskavá aj k svojej duši, začala som byť otvorenejšia k sebe aj k druhým, začala som sa cítiť nezávislá. AKO JE TO MOŽNE ? Po trošičke  sa dostávam k odpovedi, ale jedno viem určite. Som triezva. Aj keď v mojej hlave ešte nie je všetko tak, ako by som chcela, mám obrovskú radosť, ako sa spolužitie s  manželom lepší. Viem, že je neistý, že sa bojí zabudnúť, že sa bojí dôverovať. Dúfam, že to zvládneme. Plánujeme budúcnosť a to ma povzbudzuje. Deti sú fajn, s radosťami aj starosťami, hlavne že ich riešime spolu. Tak som sa dostala až k letu, dovolenke. Som rada, že môžem prežívať dni, či prší alebo svieti slnko. Je mi dobre  /tak ako sa dá/,  práca doma, v záhrade, grilovanie, kamaráti, mačiatka… Možno bude aj dovolenka karavanom, uvidíme. Trochu ma trápi nedostatok mojej energie  a elánu môjho manžela. Zmena prostredia by to mohla napraviť. Tak sa teším.

 

Share This