Hoci som si vždy považovala za citlivého a vnímavého človeka, až pomerne nedávno som si uvedomila, čo naozaj znamená emócie prežívať, všetky, tie dobré aj zlé.  Samozrejme, nie že by som ich predtým neprežívala, necítila radosť, smútok, hnev, strach, ale myslím, že teraz ich vnímam a prežívam inak, čistejšie, úprimnejšie a tým, že ich tak vnímam, inak s nimi aj narábam. Pozitívne aj negatívne pocity sú súčasťou mňa tak ako všetko ostatné.  Každému je jasné, že nemôže byť stále dobre, no uvedomiť si, keď mi je nanič, že noc sa strieda s dňom a po daždi vyjde slnko nie je vždy ľahké.  Prvý krok, ale je, že si to priznám a tie emócie – a najmä tie negatívne – prežijem si ich.  Nechám ich najskôr byť.  Niekedy totiž odznejú samé a nejdú až tak do hĺbky.  Druhý krok je – a ten mi nesmierne pomáha – hovorím o nich.  Ak sa priamo týkajú iných ľudí, napr. ak sa ma niečím niekto dotkol, poviem im to.  Priznám sa, toto nie je pre mňa tá najprirodzenejšia cesta, skôr som bola vedená k tomu, aby som ich neprejavila. No aj vďaka práci v skupine si uvedomujem, ako nesmierne dôležitá je otvorená komunikácia.  Snažím sa ju formulovať primerane, ale stane sa mi občas, že konám impulzívnejšie.  Ak ide však o niečo hlbšie, dám tomu čas a potom to poviem.  Veľmi sa mi vždy uľaví, keď to dostanem zo seba, nesmierne.  To najdôležitejšie na tom je, že nenechám tú emóciu kvasiť v sebe, nečakám, kým sa nahromadia a potom vystrelia v nejakom nepodstatnom momente, pretože hrniec negatívnych emócií je plný.  A podobne, ak sa negatívna emócia týka len mňa, alebo nie je vhodná na komunikáciu s niekým konkrétnym, zdieľam ich na skupine alebo individuálnej terapii, či občas aj s kamarátmi, ak vedia v danej situácii pomôcť.  Komunikácia je teda pre mňa veľmi dôležitá.  Priznanie si danej emócie a jej „prevetranie“.  Ak ju nechám v sebe, dávam jej väčšiu silu, ako si zaslúži, keď je vystavená svetu. Opora skupiny a blízkych je v tomto pre mňa nesmierne dôležitá.  Mala som obdobia silných smútkov a keď si to predstavím, nikdy by som sa tam už nechcela vrátiť. Alkohol mi ich len zhoršoval a je to pre mňa taký strašiak, že ak naozaj potrebujem, tú pomoc a rozhovor či radu si pýtam. Lebo vtedy viem, že nie je dobré zostať v tom sama. Zároveň, vysporiadavať sa s negatívnymi  emóciami mi pomáhajú aj určité „preventívne kroky“.  Keď sa idem prejsť, keď som v prírode, keď sa dobre vyspím, keď ma nabije energiou pekný zážitok, kniha, film, keď sa „nastavím“ správne na deň meditáciou, modlitbou, poďakovaním, vyslaním dobrých myšlienok, to mi robí dobre.  No to je vec, ktorej je potrebné sa venovať pravidelne, aspoň ja to tak mám.  Jednorazové  „zamyslenie sa“ nestačí. A čo mi negatívne emócie ukazujú? Niektoré negatívne emócie, v takej správnej dávke, sú super.  Sú skvelé preto, lebo mi ukážu na čom mi záleží a čo mi chýba alebo mi pripomenú, že v nejakej situácii alebo pri nejakom správaní sa necítim dobre, alebo že mám pred sebou nejakú výzvu.  Je to ako vodítko môjho myslenia, cítenia, konania – necítim sa dobre, som smutná, nahnevaná, bojím sa, prečo?  A spravidla, keď si to rozložím, keď to pochopím, veľmi mi to pomôže lepšie pochopiť seba, moje nastavenie, to čo je pre mňa dobré a čomu sa naopak vyhnúť. Nikomu neželám, aby sa mal zle. Nikomu neprajem hlboké negatívne emócie. Ak sú primerané, je to ako korenie, ktoré len správne ochutí náš život. Vtedy sú nápomocné. 

Share This