Cítim, ako vŕzgajú kamienky zatvrdnutých zvyklostí pod obuvou z pevnej podrážky z túžby žiť môj život po mojom, plniť si moje túžby, predstavy a očakávania. Tvrdé kamienky vnútornej zloby a hnevu padajú dole do vyrytého jarku, vypĺňajú jeho dno, moje dno smútku a mizne tento jarok pod nánosmi, ktoré nahradila radosť, nadšenie a emócie vnútorného blaha. Idem novou rovnou cestou a svoje nadšenie a radosť, emócie blaženosti, vnímania krásy vo mne rastú a nedám si vziať tú silu, ktorá vo mne horí. Som diamant. Sem tam sa pomýlim, skĺznem do zbytku toho rozvetveného jarku hnevu na seba, ale zbadám sa…

Share This