Neviem veľmi prečo, ale keď som sa zamyslel nad tým, o čom idem písat, tak mi tam skočila Perinbaba. Asi to bude tým, že je to od malička moja najobľúbenejšia rozprávka, a už aj ako dospelý si ju pozriem minimálne párkrát za rok. Asi mi mňa samotného veľmi nepripomína, možno je to skôr o tom, ako by som sa chcel vidieť – Jakub je šikovný, úspešný, všetko sa mu darí. Aj napriek nepriazni sa mu podarí dosiahnuť to, čo si zaumienil už v detstve – a to tvrdou vlastnou prácou. To sa mi do určitej miery podarilo – aj keď to nie vždy bolo ľahké a niekedy bolo treba zdolávať prekážky, nakoniec mám skvelú manželku a krásne deti – čo viac by som ešte mohol chcieť? Táto rozprávka mi vždy hovorila, že ak je človek ľudský, otvorený, úprimný, tak sa potom veci daria akoby samé od seba. Jakubovi sa darilo všetko, na čo siahol – a to mi na tom vždy rezonovalo – keď má človek také vlastnosti ako on, tak to musí fungovať. Asi by sme na ňom nenašli žiadnu zlú vlastnosť, je to taký prototyp dobrého človeka – asi preto sa na to tak dobre pozerá. Ak by som to premietol na seba – určite mi k takejto dokonalosti veľa chýba. Nie som zďaleka taký „dokonalý“ – a už vôbec nie taký prirodzene šikovný na všetko. Po technickej stránke som skôr drevo. Ale Jakub bol pre mňa vždy vzorom – ako sa správať, aký byť k ostatným, ako pracovať.
