Je veľa krásnych príbehov, ktoré som prečítala v knihách a ktoré mi pripomínali mňa, alebo mi ukazovali cestu, ktorou sa chcem vydať a tým ma inšpirovali.  No po prečítaní zadania mi ako prvý napadol iný príbeh, resp. rozprávka, úplne klasická a to Popoluška. V čom mi pripomína mňa a čo mi ukazuje?  Paradoxne, je pre mňa motiváciou. Tak ako Popoluška, aj ja som dlhé roky len pracovala. Zavretá medzi stenami nie veľmi utešeného prostredia, stratená v papieroch, prezentáciách a emailoch tak ako ona v hrachu a šošovici.  Málo som z toho pracovného sveta vychádzala.  Ako ona, aj ja som mala zopár blízkych priateľov, o ktorých som sa opierala, starých rodičov, ako ona otca, ktorí mi verili a podporovali ma. Tak ako ona, aj ja som si vedela nájsť drobnosti, ktoré ma tešili a robili mi radosť a akosi vyplnili ten život. A potom som dostala dar.  Dar porovnateľný s troma orieškami. Mne nepadli len tak do lona, ale začali sa rozhodnutím riešiť môj problém. Mojimi orieškami sa stala čistota (abstinencia), viera v seba a svoje hodnoty a láska. Vlastne ten môj prvý oriešok mi prináša aj tie ostatné. Abstinencia išla ruka v ruke s prácou na sebe a odmenou, ktorej sa mi za to dostáva.  Odhaľujem a spoznávam seba, hodnoty, na ktorých mi záleží a ktoré som možno predtým tak nevidela. Prináša mi radosť zo života a pomohla mi objaviť moje skutočné ja, vrátiť sa k nemu.  Tak ako keď si Popoluška dala dole tie špinavé veci a prvýkrát sa obliekla do pekného odevu, tak som sa začala cítiť aj ja.  Konečne vo vlastnej koži a čistá.  Za posledných sedem mesiacov a niečo sa cítim tak, ako som sa veľmi dávno necítila.  Napriek všetkým ťažším obdobiam, smútkom, pochybnostiam, cítim vo vnútri väčší pokoj, radosť.  Urobila som veci, ktoré som nebola schopná urobiť za roky predtým – napísala knihu, vyčistila vzťahy, spoznala úžasných nových ľudí, rozbehla niekoľko projektov, skončila s prácou, ktorá ma nebavila, začala s jogou a meditáciami.  Úžasné. Práve táto čistota mi prináša druhý oriešok, vieru v seba a svoje hodnoty.  Keď som minulý týždeň bola v práci a počúvala niektorých kolegov, bolo to ako film, akoby som videla seba spred pár mesiacov, ale už som stála niekde inde.  Už som nebola tá ustráchaná stratená osôbka, ale niekto, kto začína vidieť veci s odstupom a začína si uvedomovať, že zmysel môže byť aj inde ako v zavďačení sa jednej korporácii.  Robím projekty aj malé veci, kde pomáham iným, nie preto, že sa to má, ale preto, lebo mi to príde prirodzené.  A vďaka tomu, asi, ľudia na mňa začínajú inak reagovať, usmievajú sa, prihovárajú sa mi.  Je to úžasné. Snažím sa poučiť z minulosti a nepúšťať si k sebe hocikoho, len aby som nebola sama, to sú náplaste.  Občas je to ťažké, občas mám chuť vrátiť sa k niektorým ľuďom, ale už aspoň vedome nad tým uvažujem. A začínam cítiť silu, ten kľud, ten úžasný pocit, keď som so sebou, spojená tak naozaj, že sa až bojím, či sa niekedy budem vôbec schopná s niekým o seba deliť, vnútorne, nie fyzicky, lebo ten môj nový vzťah so sebou je úžasný. Láska je tretí oriešok. Láska k životu, môjmu terajšiemu životu, prebúdzajúca sa láska k sebe, k ľuďom, k činnostiam, ktorým sa venujem, k maličkostiam každého dňa. Niekedy mám pocit, že mám v sebe toľko lásky, že by som ju mohla rozdávať a rozdávať. A verím, že tá mi raz prinesie aj toho môjho princa. Nie doslovne princa, ale toho muža, s ktorým sa budem cítiť ako jeho žena, s ktorým sa budeme ľúbiť a dopĺňať.  Dúfam, že budem dosť otvorená a odvážna ísť na ten ples, otvoriť sa a pustiť si ho k sebe. Za tieto oriešky ďakujem najmä mojej liečbe, mojej psychologičke zo Zálužia a pani docentke z Budúcnosti.  Bez týchto ľudí, by som nebola, kde som. Bez ich vedenia, podpory, bez účasti na skupine, nielenže by som tie oriešky nedostala, ale ani by som ich nevidela a bola by som do neviem kedy zafúľaná schovaná niekde v kutici.  Takto a vďaka nim, Vám, som z nej vyšla von a objavujem nový svet a možno raz aj ten ples. 

Share This