Na úvod mojej úvahy musím priznať, že jej téma je pre mňa veľkou výzvou a to z veľmi prostého dôvodu – nepamätám si názvy skladieb a ich interpretov.  Neviem, kedy sa v mozgu vyvíja tá časť, ktorá je za túto funkciu zodpovedná a rozkvitá najmä v teenagerskom veku, ale u mňa je podvyvinutá, ak vôbec existuje. Neviem, čo na tento jav hovoria výsledky škótskej univerzity spomínané v zadaní, ale tak to je. Teda, aby som bola úplne úprimná, neznamená to, že hudba žije mimo mňa. Je pár skladieb, ktoré keď napríklad počujem v rádiu, presne si ich viem zaradiť do obdobia, kedy pre mňa niečo znamenali, spájali sa s určitou osobou alebo zážitkom, tie vedia naplniť moje srdce.  Rovnako mám pár skladieb, ktoré keď počujem, začnem ich spievať na plné hrdlo, alebo občas aj tancovať, ale robím tak spravidla, keď som sama, lebo inak sa hanbím. Obávam sa teda, že nájsť odpoveď na zadanie bude vyžadovať určitú improvizáciu, no napadajú mi dve veci.

Po prvé, niekedy počujem skladbu, úplne neplánovane, ktorá presne trafí do mojich pocitov.  Tak tomu bolo napríklad aj pred približne týždňom, keď som počula pesničku od S. Martausovej Normálny život: „chcem úplne normálny život, normálne dni, chcem azda veľa…?“ Spieva o zdieľaní jednoduchých vecí, o pocite, že má kam ísť, o tom ako nechce ako v divadle žiť, chce mať plné srdce a veriť v prozreteľnosť. Keď som ju počula, sedela som v aute a asi nad niečím podobným rozmýšľala. Zamýšľala som sa v poslednej dobe nad tým, prečo vo mne tak silno rezonuje túžba po jednoduchosti, až takej čistoty či naivity, je to už mesiace… Rozmýšľala som, či je to nejaká moje kríza, rebélia nad materiálnym či dokonca nad mojím predchádzajúcim životom a jeho náplňou.  No vychádza mi to inak. Je to poučenie, je to objav a do istej miery aj moja súčasná potreba.  Odhodiť balasty a záťaže a žiť z toho, čo ma napĺňa jednoduchým šťastím.  Samozrejme, že k tomu patria i materiálne veci, do určitej miery, ale oveľa menej, ako som si myslela. Prehnanou honbou po veciach totiž často zaháňame iné omnoho ľudskejšie potreby po radosti, blízkosti, úprimnosti. A tu sa dostávam k druhej časti objavu. Ten normálny jednoduchý život pre mňa práve znamená tú úprimnosť, k sebe aj ostatným, odmietnutie klamstva. Všimla som si už na liečbe, ako som si hovorila, že nechcem klamať, ako sa to pre mňa stávalo podstatné.  Niežeby som predtým klamala, ja to moc neviem, ale stále viac som to mala v hlave ako silný princíp. Možno to súvisí s tým, že obdobie pred abstinenciou bolo tiež určitým klamstvom: klamstvom sebe samej, že všetko je ok, že som spokojná a šťastná a všetko zvládnem. Neklamala som si vedome, ani okoliu nie, ale určité popieranie pravdy a úprimnosti tam bolo.  A možno preto sa mi klamstvo protiví a možno preto je ten jednoduchý život pre mňa synonymom úprimnosti.

No ak mám byť úplne úprimná, hudbou, ktorá mi v súčasnosti najviac naplní srdce, je ticho. Nie je to len obmedzenosťou mojej mysle zapamätať si skladby. Nesmierne si vychutnávam ticho. Keď sa ráno pri rieke pozerám na slnko a prajem si niečo pekné do ďalšieho dňa, je tam ticho.  Keď večer ďakujem za to, čo mi deň priniesol, som v tichu. Keď sa moje vnútro ku mne prihovára, je to v tichu. Keď čítam, počujem len dych a šuchot prstov pretáčajúcich ďalší list. Keď píšem, počujem len klepot klávesnice a ticho…Takže moje srdce teraz napĺňa najmä to ticho.  Ešte zistím, či sa dá na to aj tancovať…

Share This